Svoj majetok, ktorý tvorila obchodná ríša, siahajúca od Egypta cez Sýriu, Judeu, Izrael, až do všetkých kútov rozľahlej Babylonskej ríše, rozdelil medzi svojich dvoch synov. Vo svojej poslednej vôli myslel aj na správcov obchodných staníc, ktorí mu tak dlho a oddane slúžili. Zabezpečil im dostatok prostriedkov, aby mohli začať sami obchodovať s tovarom, s ktorým doteraz obchodovali v jeho mene. Svoju jedinú dcéru vydal za Amel-Marduka, syna a nasledovníka veľkého kráľa Nabukadnesara, ktorý sa odobral k predkom pred dvomi rokmi.
Artex poslal sluhu do chrámu boha Marduka s odkazom, aby chrámoví zriadenci prišli pripraviť telo jeho pána na pohrebné obrady. Sám sa vybral k schodom, vedúcim na najvyššie poschodie rozsiahleho paláca, potom po chodbe, ktorá končila masívnymi dverami. Za týmito dverami nikdy nebol, a pokiaľ vedel, nebol za nimi ani nikto, okrem Ahasvera. Zo záhybu plášťa vybral kľúč, ktorý mu zveril pán, po tom, čo odprisahal splnenie jeho požiadavky, a odomkol dvere.
Ocitol sa v pomerne rozľahlej miestnosti bez okien. Okolo stien boli až takmer po strop police s papyrusovými zvitkami, v jednom rohu bolo ležadlo a uprostred bol široký stôl, nezvyčajne skromný na najbohatšieho obchodníka Babylonu.
Na inak úplne prázdnom stole ležal iba jeden zvitok, previazaný a zapečatený Ahasverovou pečaťou. Artex pečať rozlomil a čítal:
'Ahasver svojmu pobočníkovi a priateľovi Artexovi. Počas celého svojho života som na zvitky papyrusu zapisoval to najdôležitejšie z toho, čo som vykonal pre svoj obchod, pre svoju krajinu, či už dobré, alebo zlé. Pôvodne som to chcel ukázať svojim synom, aby som im ukázal, ako ťažko som sa dopracoval k blahobytu, ktorý si teraz môžu užívať, ale nie som si istý, či by to dokázali pochopiť a využiť. Aby sa predišlo ich zneužitiu, je teraz na tebe, milý Artex, aby si tieto zápisky prečítal a usúdil, čo im ukážeš, a čo nesmie uzrieť svetlo sveta. Znič čokoľvek, čo by mohlo uškodiť mojej rodine, môjmu obchodu, alebo kráľovstvu. Tie najdôležitejšie zápisky sú uložené v okovanej truhlici pri nohách lôžka
Spolieham sa na tvoju múdrosť.'
A tak teda Artex otvoril truhlicu, vybral prvý zväzok, posadil sa za stôl a pri svetle sviečky začal čítať príbeh Ahasvera, najbohatšieho obchodníka Babylonskej ríše.
„Narodil som sa ako Maaseiáš tretí syn obchodníka s látkami Eliakima v Jeruzaleme, kráľovskom meste Judska. Bolo to za vlády bezbožného kráľa Amona, dlho predtým, ako jeho syn a nástupca, kráľ Joziáš obnovil slávny Šalamúnov chrám.
V jedno leto sa môj otec pri páde z koňa zranil a nemohol sa venovať obchodu, preto si od peňazomencov požičal peniaze, aby sme mali na živobytie. Jeho zranenie sa liečilo veľmi pomaly, preto nemohol dlh vrátiť. Dlžobu nakoniec odkúpil kráľov brat, nemilosrdne zabral celý náš majetok a nás dal do otroctva na sedem rokov.
Táto nespravodlivosť ma tak zatvrdila v nenávisti voči všetkému, čo pochádzalo z Judska, voči Bohu, ktorému sme v Šalamúnovom chráme prinášali obety, že som sa po uplynutí daného času nevrátil s rodinou späť, ale obrátil som sa k Babylonu.
Dorazil som sem za vlády kráľa Nabopolasara, asi desať rokov pred tým, ako sa vzdal vlády v prospech svojho syna Nabukadnesara Druhého. Babylon bol už vtedy veľkým centrom obchodu a bohatým mestom, preto som sa hneď zamestnal u obchodníka s látkami. Môj nový zamestnávateľ veľmi rýchlo zistil, že sa v odbore vyznám a že od žiadnej práce neutekám. Poveroval ma stále dôležitejšími a zodpovednejšími prácami, a tak som sa v krátkom čase stal vodcom jednej z jeho obchodných karaván. Na mojich cestách ktoré ma zaviedli až do Egypta, Sýrie a Júdska som sa zoznámil s mnohými veľkými obchodníkmi, s ktorými som urobil veľa dobrých obchodov. Môjmu zamestnávateľovi to prinieslo slušné bohatstvo a pohodlný život. Ten ale viedol k záhaľke, ktorá je matkou všetkých nerestí, čo zapríčinilo rýchly úpadok. Našťastie som si našetril dosť zlatých mincí na to, aby som mohol začať obchodovať sám.“
Artex prestal čítať, vyšiel z miestnosti a zamieril do kuchyne. Prikázal sluhovi, aby mu z pivnice priniesol krčah vína, s ktorým sa potom vrátil späť. Nalial si do striebornej čaše a rozvinul ďalší zvitok.
„Bol som už bohatým obchodníkom, keď ku mne prišiel posol a oznámil mi, že sa mám dostaviť pred nášho kráľa. Nemeškal som, obliekol som si svoje najkrajšie šaty a sluhovia ma v najkrajších nosidlách odniesli k palácu. Odtiaľ ma palácoví sluhovia odviedli ku kráľovmu pobočníkovi. Na moje prekvapenie ma nezaviedol do veľkej trónnej siene, ale do súkromných kráľovských komnát, kde ma čakal kráľ. Hlboko som sa uklonil a povedal som predpísanú formulu:
„Kráľu, ži naveky!“
„Vitaj kupec Ahasver. Vravia o tebe, že si najbohatším kupcom v meste Babylon.“
„Naše mesto pod tvojou vládou, kráľu, dáva všetkým svojim obyvateľom, možnosť pričiniť sa o svoje bohatstvo, ale aj o bohatstvo našej milovanej krajiny.“
„Ale toto nebola vždy tvoja krajina...“
„Kráľu ja....“ nevedel som kam mieri a ako mám na jeho slová zareagovať, ale prerušil ma:
„Ty máš svojich ľudí a svoje informácie, ja takisto. Bol by som zlým kráľom, keby som nemal ľudí, ktorí mi vedia zistiť to, čo chcem vedieť. Ale neboj sa, nemienim ťa prenasledovať pre tvoj pôvod.“
„Ďakujem. Smiem sa opýtať aký je dôvod môjho pozvania? Čo môžem urobiť pre svojho kráľa a pre Babylon?“
„Asi vieš, že naša ríša je spolu s jej spojencami vo vojnovom ťažení proti Asýrskemu kráľovi. Potrebujeme vyzbrojiť a zaplatiť veľkú armádu, ktorá by nám dobyla mesto Ninive. Lenže pokladnica je takmer prázdna.“
Tu som vycítil svoju príležitosť:
„Pane, môžem vstúpiť do jednania s ďalšími bohatými kupcami v našom milovanom meste a zhromaždiť toľko prostriedkov, koľko bude treba na vyzbrojenie dostatočného počtu vojakov. Po dobytí Ninive ukoristené poklady obohatia kráľovskú pokladnicu, a ja a ostatnú kupci dostaneme späť to, čo sme poskytli.“
„Skúsenosť ma naučila, že kupci a peňazomenci svoje peniaze nikdy nevydávajú iba z čistej lásky k milovanému mestu. Čo okrem kráľovej vďačnosti budete požadovať ako odplatu za túto službu?“
„Nikdy by som sa neodvážil čokoľvek od svojho kráľa požadovať. Ale ak to bude tvoja vôľa, pane, môžeš vyhlásiť vyššie dane na dovoz tovaru z iných krajín do nášho mesta.“
„Takto zdražie cudzí tovar v porovnaní s vašim. Ľudia budú samozrejme, kupovať to, čo je lacnejšie, vy tým odstavíte cudzích obchodníkov a potom si môžete robiť s cenami čo chcete,“ komentoval môj návrh kráľ.
S úklonom som odvetil:
„Len ak to bude tvoja vôľa kráľu.“
Onedlho Ninive padlo a Babylon sa stal ešte bohatším. A ja s ním.
Artex vstal od stola, chvíľu sa nervózne prechádzal po miestnosti no potom si sadol späť a pokračoval ďalším zvitkom.
„Moja obchodná ríša sa ďalej rozrastala. Po celej oblasti od Egypta, cez Izrael, Judeu až po Asýriu a celú Malú Áziu som vybudoval obchodné stanice, ktorých správcovia mi prostredníctvom rýchlych poslov dodávali potrebné informácie. Každý správca mal k dispozícii určité množstvo mincí z rôznych kovov, ktoré mohol použiť na podplácanie úradníkov alebo na odmeny pre špicľov, ktorí mu dodávali informácie. Tie som potom, podľa vlastného uváženia využil vo svoj prospech, v prospech ostatných kupcov, alebo som ich posunul ďalej kráľovmu pobočníkovi. Takto rástol môj majetok, aj môj vplyv.“
Po týchto riadkoch sa Artexovi zakrútila hlava. Čiastočne to bolo od vína čiastočne od toho, čo čítal. Ľahol sa na lôžko v kúte miestnosti a hneď zaspal.
Keď sa na druhý deň prebudil, slnko už bolo vysoko a v paláci vládol čulý ruch. Sluhovia vykonávali svoje každodenné práce – upratovali, smútočne vyzdobovali chodby a hlavné miestnosti paláca. Najväčšiu sálu na prízemí pripravovali na pohrebnú hostinu, ktorá sa mala uskutočniť o niekoľko dní, hneď po obradoch v chráme.
Videli, z ktorých dverí Artex vyšiel. Keď okolo nich prechádzal, prestali pracovať, uklonili sa mu, no hneď potom sa vrátili k svojej práci. Nikto z nich nevedel, čo s nimi bude ďalej po smrti ich pána. Artex si ich nevšímal, iba prešiel do miestnosti na prípravu jedál, dobre sa najedol, naplnil si krčah vínom a vrátil sa späť.
Niekoľko ďalších zvitkov obsahovalo iba bežné správy z Ahasverových obchodných ciest do Egypta, Jeruzalema a Damasku, takže ich prečítal rýchlo a bez záujmu.
„Tento bude posledný a potom si oddýchnem,“ zahundral, rozvinul zvitok a čítal.
,Schyľovalo sa už k večeru v období, keď sa dni skracujú a prichádza chladnejšie obdobie, keď ku mne dorazil posol a priniesol mi správy z Egypta a Judey. Ihneď som prikázal pripraviť nosidlá a dal som sa zaniesť do kráľovského paláca, aby som požiadal o prijatie u kráľa. Prijal ma jeho pobočník, ktorý ma hneď po tom, čo som mu predložil moje správy, odviedol dlhou chodbou do kráľových izieb.
Cestou ma pobočník chytil za rameno a jemne zastavil.
„To, čo ti teraz poviem musí ostať utajené. Náš vládca je vážne chorý. Zomiera. Podľa lekárov mu neostáva veľa času kým sa odoberie k svojim predkom. Nemali by sme ho príliš zaťažovať, ale tvoje správy ho zaiste potešia.“
Na širokej posteli v izbe, do ktorej sme vošli, ležal pod prikrývkami najmocnejší muž mocnej Babylonskej ríše. Pokľakol som hneď, ako som vstúpil a pozdravil som ho, aj keď sa mi to zdalo absurdné:
„Kráľu, ži naveky,“ ako keď sme sa stretli prvýkrát.
„Ako vidíš, tvoje želanie sa nesplní. Čo mi prinášaš, Ahasver?“
„Pane, došlo k boju medzi Egyptom a Judskom pri Megidde. Judsky kráľ Joziáš zahynul a jeho nástupcom sa stal jeho syn Jehoahaz. Judsko, ale aj Egypt sú po tomto boji značne oslabené. Je to ideálna príležitosť poraziť Egypt a urobiť z neho poplatníka Babylonskej ríše.“
Kráľovi Nabopalasarovi na chvíľu zažiarili oči, ale hneď posmutneli.
„Splnil by sa mi môj dávny sen. Ale už sa toho nedožijem. A navyše, obávam sa, čo sa stane s ríšou po mojej smrti.“
„Pane, dovoľ mi prehovoriť,“ ozval sa pobočník. Keď kráľ prikývol, pokračoval:
„Tvoj syn Nabukadnesar je zdatným bojovníkom. Verím, že aj ty chceš, aby sa stal tvojim nasledovníkom. Aby sme predišli možným nepokojom v ríši, bolo by dobré, ak je to tvoja vôľa, aby si ho ty osobne korunoval za kráľa čo najskôr. Poveríš ho vedením výpravy proti Egyptu a až sa víťazne vráti, nenájde sa nikto, kto by spochybňoval jeho právo vládnuť Babylonu.“
„Budeme schopní vystrojiť a zaplatiť dostatočne veľkú armádu?“
„Pane, kráľovská pokladnica je plná a ak by bolo treba, verím, že aj Ahasver a jeho priatelia poskytnú svoje zdroje.“
„Čo ty na to, Ahasver?“ obrátil s kráľ na mňa.
„Myslím, že tvoj pobočník ti radí múdro, tak ako vždy. Ak bude treba, všetky moje zdroje budú k dispozícii kráľovi Nabukadnesarovi, tak ako boli k dispozícii tebe, pane. Pre veľkosť a slávu tvojho rodu a nášho mesta Babylonu.“
Tak sa aj stalo. Nabukadnesar sa stal kráľom ešte počas života svojho otca. Za pomoci mojich peňazí a informácií potom porazil Egyptské vojsko pri Karchemiši a prinútil Egypt platiť mu poplatky v zlate, obilí a inom vzácnom tovare. Kráľovská pokladnica sa rozrástla a s ňou, samozrejme, aj tá moja.
V priebehu niekoľkých prvých rokov jeho vlády som si získal vďačnosť a podporu, aj isté služby takmer všetkých správcov provincií Babylonskej ríše. Dary pre ich manželky aj pre nich samých urobili svoje. Chrám boha Marduka zdobila jeho nová socha z čistého zlata, čo mi získalo podporu najvyššieho kňaza. Každý bol spokojný. Kráľ, správcovia, obchodníci, aj obyvatelia Babylonu. Ríša bohatla, prekvitala obchodu sa darilo. Každá ríša je taká bohatá, akí bohatí sú jej obyvatelia. Aby Nabukadnesar zabezpečil svoju ríšu pred útokmi Médov, postavil severne od Babylonu obranný múr a neskôr sa oženil s médskou princeznou Amytis. Ako svadobný dar odo mňa dostal krásne pozlátené nosidlá a pár čistokrvných koní z Egypta.
Babylonskí stavitelia sa prekonávali pri stavbe mestských hradieb, brány bohyne Ištar a hlavne nádherných visutých záhrad z ktorých bol výhľad na celé mesto. Prácu tu našlo obrovské množstvo remeselníkov a umelcov, zahynulo tu veľa otrokov. Ríša bohatla a mocnela.'
Artex prerušil čítanie, keď sa na ozvalo klopanie na dvere.
„Pane, prišli Arioch a Sadrach, synovia nášho nebohého pána.“
Vyšiel z miestnosti, zamkol dvere a sluha ktorý mu správu priniesol, ho zaviedol do veľkej sály pre hostí, kde ho čakali dediči Ahasverovej obchodnej ríše.
Pozdravil ich hlbokým úklonom:
„Buďte vítaní v dome svojho otca. Bola vaša cesta úspešná?“
„Ďakujeme za privítanie,“ozval sa starší Arioch.“Bola úspešná a bola by ešte úspešnejšia, keby sme ju nemuseli prerušiť kvôli otcovej nemoci a smrti.“
„Pre brata to bol úspech pre mňa nuda,“ dodal Sadrach.
„Váš otec ma pred smrťou požiadal, aby som vás zbavil nudnej povinnosti prekontrolovať účtovné knihy, obchodnú korešpondenciu a iné veci spojené s obchodom. Dám vám potom úplnú správu o stave majetku ktorý vám otec zanechal.“
„Veľmi dobre. Účtovné záznamy nás nikdy nezaujímali. A brat by sa pri tom aj tak určite nudil. V každom prípade počítame s tvojimi službami aj naďalej.“ Arioch si bol veľmi dobre vedomý, že v posledných rokoch choroby viedol otcovu obchodnú ríšu jeho pobočník, a že bez jeho služieb, skúseností a kontaktov sa ich bohatstvo veľmi rýchlo rozpadne na prach. Uvedomoval si, že ani on, ani jeho brat, nemajú ten správny obchodnícky cit, dravosť, ani pracovitosť, ako mal ich otec.
Artex sa potom hneď vrátil k prerušenej práci. Už predtým vedel, alebo aspoň tušil o postupoch, ktoré Ahasver používal pri budovaní svojho bohatstva. Vedel, že nie vždy boli úplne čisté, ale určitú mieru nečistoty považoval za normálnu, vlastne až nevyhnutnú ak obchodník chcel prežiť.
Rozvinul ďalší zvitok.
,Moje bohatstvo a vplyv sa rozmnožili natoľko, že som mohol začať rozmýšľať o tom, prečo som to všetko vlastne robil. O mojej túžbe pomstiť sa. Pomstiť sa judskému kráľovi, pomstiť sa Judsku, jeho Bohu ktorý dopustil nešťastie mojej rodiny.
Sám som sa chcel presvedčiť o tom, aká situácia vládne v Jeruzaleme, preto som sa tam vybral pod zámienkou návštevy mojich obchodných staníc. Keď už som bol blízko pre bránami mesta, prezliekol som sa tak, ako sa bežne obliekajú judejskí obchodníci a bez vzbudenia pozornosti som sa dostal cez stráže. Ubytoval som sa v hostinci, pred ktorým na svojich zákazníkov čakali nápadne ozdobené neviestky. Majiteľ hostinca mi jednu z nich hneď ponúkol, ale odmietol som, pretože som bol po ceste unavený.
Ráno som sa vydal na obchôdzku mestom. Chcel som vidieť chrám a jeho okolie, hradby, chcel som sa rozprávať s ľuďmi v uliciach ale aj na trhovisku, aby som zistil, aké sú pomery a aká nálada vládne v tomto meste, ktoré bolo kedysi aj mojim mestom.
Prechádzal som ulicami, kde sa predával tovar, od výmyslu sveta. Predávajúci si išli hlasivky zodrať, no kupujúcich bolo málo. Ako na každom trhovisku aj tu vládol krik, miestami zvada, dohadovanie sa o cenách, o kvalite tovaru..... V ďalšej uličke sa predávali hlinené a drevené sošky asýrskych, babylonských, egyptských a iných božstiev. Pred obnoveným chrámom, ktorý dal pred vekmi postaviť kráľ Šalamún sa tlačilo množstvo ľudí, ktorí chceli obetovať Bohu zápalné obety. Chrámové stráže sa snažili udržať aspoň aký-taký poriadok.
Keď som sa od chrámu poberal smerom k hradbám, zbadal som, že na jednom mieste sa zbiera hlúčik ľudí.Väčšina vykrikovala a hrozila päsťou smerom k vyvýšenému miestu, na ktorom sa týčila postava vysokého a silného muža. Mal na sebe zanedbané oblečenie, ktoré ale vyzeralo, že kedysi bolo utkané z kvalitnej látky. Podišiel som bližšie, aby som zistil, čo tak rozčúlilo jeho poslucháčov. Jeho hlas som počul až keď som bol pri ňom pomerne blízko.
„Stučneli a zleniveli synovia Júdu!Už viac nevzdávajú česť svojim konaním svojmu Bohu - Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba! Boh od vás nežiada krvavé obety zvierat, ale obetu vašich sŕdc!Obráťte sa späť k Bohu, padnite tvárou do prachu a klaňajte sa mu! Proste ho o odpustenie všetkého, čím ste sa proti nemu previnili. A on vám odpustí a zachová vás. Lebo ak tak neučiníte, zošle na vás potopu! Potopa príde na vás zo severu, zaplaví vás, neuniknete jej! Zničí slávne mesto Božie Jeruzalem, pohltí jeho mužov, starcov, ženy i deti a čo zvýši, odvedie a sedemdesiatsedem rokov vaše oči neuvidia múry tohto chrámu. Ak potopa príde, nebráňte sa jej, ale poddajte sa, lebo taká je Božia vôľa!“
Predral som sa bližšie k rečníkovi, a keď prestal a dav sa rozišiel, opýtal som sa ho:
„O čom to rozprávaš? Aká potopa príde na toto mesto?“
„Obyvatelia Judska, aj Izraela sa spreneverili prísahe, ktorú dali svojmu Bohu. Smilnia s cudzími bohmi, uctievajú Bálov, škodia svojim blížnym, ubližujú sirotám a vdovám. Boh už nie je s nimi, lebo oni nie sú s ním. Potopa zo severu, to je Babylon. Rozpína sa a požiera všetko, čo mu stojí v ceste. A zhltne aj Jeruzalem. Keď k tomu príde, synovia Júdu sa musia podvoliť svojmu osudu, nebojovať a prijať tento trest od Boha. Len tak prežijú ako národ.“
„To sú ale hrozné slová,“ odvetil som vzrušene. „Kto si? Prorok?“
„Volajú ma Jeremiáš,“ povedal a odišiel.
Niekoľko dní som sa potom cez deň potuloval po meste, sledoval som život v ňom, prezeral si hradby a rozprával sa s ľuďmi. Väčšinou sa sťažovali na ťažký život v Judei, nespravodlivosť a aroganciu vládcov a úplatných sudcov. Večer som potom oddychoval v spoločnosti dobrého vína a krásnych žien. Neviestky boli vždy dobrým zdrojom informácií.
Ešte niekoľko dní som sa potuloval po meste a keď som sa dozvedel to, čo som potreboval, rozhodol som sa vrátiť späť do Babylonu. Jeremiáša som už nestretol. Dostalo sa mi do uší, že kráľ ho dal uvrhnúť do žalára za poburujúce vlastizradné reči a hrozila mu smrť.
Hneď po návrate som požiadal o dôverne stretnutie u kráľa. Prijal ma vo svojich komnatách.
Uklonil som sa:
„Kráľu, ži naveky.“
Vyzval ma, aby som si sadol a ochutnal spolu s ním z novej úrody vína.
„Počul som, že si sa práve vrátil z obchodnej cesty.“
„Je to tak, pane. Vrátil som sa z cesty do Jeruzalema. Preveril som, ako pracujú správcovia mojich obchodných staníc a spolu s tým som získal cenné informácie o pomeroch v Judskom kráľovstve.“
„Čo také si sa mohol dozvedieť, čo by mohlo zaujať kráľa najmocnejšej ríše na svete?“
„Napríklad to, že Jeruzalem má mocné hradby a je v ňom veľa bohatstva. Že kráľ nemá v ľude podporu, že je tam väčšina ľudí nespokojných so svojim životom. Na rozdiel od nášho mesta Babylon je tam veľmi málo bohatých a príliš veľa chudobných ľudí. Ich Boh nie je s nimi. Dokonca som stretol človeka, ktorý vyhlasuje, že prídu armády Babylonskej ríše a dobyjú Jeruzalem. Jeho obyvatelia sa tomu musia podvoliť lebo tak to chce ich Boh ako trest za ich zlé skutky.
Pane, tvoj otec, blahej pamäti kráľ Nabopalasar, si vždy chcel podriadiť odbojný Jeruzalem, a získať jeho bohatstvo. Ty to môžeš uskutočniť. Teraz je vhodný čas. Tvoje armády po dlhom období pokoja potrebujú vzrušenie z boja, potrebujú korisť. Ak budú zaháľať, stanú sa z nich roľníci, alebo začnú reptať a môžu sa obrátiť proti tebe.
Urob z Babylonu ešte mocnejšiu, pevnejšiu a stabilnejšiu ríšu, ktorá prežije aj deti tvojich detí!“
„Ahasver, prečo vlastne máš taký záujem na zničení Jeruzalema?“
„Pane, mojim záujmom bola vždy väčšia sláva a moc Babylonu. Len tak som sa mohol stať úspešným a bohatým obchodníkom. Dobytím Jeruzalema získa kráľovská pokladnica veľké bohatstvo. Časť koristi, prinesenej našimi vojakmi aj tak skončí výhodne v mojich rukách, takže na tom získam aj ja. A okrem toho to bude taká moja malá pomsta za starú krivdu.“
„Dobre teda,“ ukončil kráľ naše stretnutie. „Poradím sa so svojimi generálmi a rozhodneme sa, kedy a ako vytiahneme proti Jeruzalemu.“
A tak sa aj stalo. V pätnástom roku svojej vlády vytiahol náš kráľ na čele obrovského vojska k hradbám Jeruzalema. Po krátkom obliehaní si podriadil Judského kráľa a prinútil ho platiť poplatky, za to, že nechal mesto nezničené. Netrvalo ale dlho a kráľ dosadený na trón v Jeruzaleme, odmietol platiť a obrátil sa so žiadosťou o pomoc na Egyptského faraóna, ktorý pomoc prisľúbil. Keď sa náš kráľ dozvedel o tejto zrade, vytiahol proti Babylonu ešte raz s veľkým vojskom. Faraón sa ale musel vysporiadať s domácimi problémami, ktoré hrozili jeho zvrhnutím, a tak na pomoc neprišiel.
Onedlho potom bol Jeruzalem definitívne dobytý, jeho hradby rozvrátené, obyvatelia vyvraždení, alebo vzatí do zajatia, chrám vypálený a bohatstvo naložené a odvezené do Babylonu. Na rozkaz veliteľa babylonskej armády bol Jeremiáš oslobodený z väzenia a ponechaný v Jeruzaleme spolu s malým zvyškom obyvateľov, ktorí prežili.
Keď sa po návrate armády skončili oslavy víťazstva, všetko sa postupne vrátilo do starých koľají.
Asi o desať dní po oslavách, uviedol sluha do mojej pracovne jedného z nižších veliteľov babylonskej armády. Hneď za dverami sa mi uklonil a prehovoril“
„Buď pozdravený, vážený obchodník. Prišiel som za tebou, lebo som sa dopočul, že si ochotný zaplatiť veľa zlatých mincí za predmety, privezené z Jeruzalema.“
„Záleží na tom, akú sú to predmety,“ odvetil som.
„Mohol by si sa, pane, unúvať do môjho domu, aby som ti to ukázal?“
Výraz jeho tváre ma presvedčil o tom, že pôjde o niečo ozaj výnimočné, preto som s ním šiel.
Zaviedol ma do miestnosti vo svojom dome, kde bolo okolo stien naukladané množstvo rôznych predmetov, čiaš, podnosov a mís zo zlata, zdobených drahými kameňmi. To, čo som zbadal v rohu miestnosti, mi vyrazilo dych. Bola tam skrinka zo vzácneho dreva, celá obitá zlatom a striebrom, po jej bokoch boli v okách zastrčené dlhé pozlátené tyče na nosenie. Na jej veku boli majstrovsky zobrazené dve zlaté postavy cherubov s krídlami oproti sebe. Nepochybne to bola Archa zmluvy, ktorá mala obsahovať tabule s prikázaniami, ktoré dal Boh Mojžišovi, Mojžišovu palicu a ďalšie vzácnosti. To najsvätejšie zo svätého, čo bolo v jeruzalemskom chráme.
Aby som odpútal pozornosť, kúpil som niekoľko zlatých kalichov a mís a opýtal som sa:
„Čo chceš za tú pozlátenú skrinku v rohu?“
Povedal mi svoju cenu, ja som sa ani nejednal a zaplatil som, čo požadoval.
Nikdy som ju neotvoril.
Mal som, čo som chcel. Mal som svoju pomstu a mal som svoju Archu. Dúfal som, že budem mať aj pokoj v duši, ale nestalo sa. Zavládlo akési čudné prázdno.“
Artex dočítal. V ďalších zvitkoch už veľa zaujímavého nenašiel. Tie, ktoré nevrátil späť do debny, ale nechal na kraji stola, zobral do náruče a odišiel s nimi do rohu záhrady, kde ich postupne spálil.
Keď sa vrátil do miestnosti na konci chodby, všetko uviedol do pôvodného stavu. Zrak mu padol do kúta a zastavil sa na arche. Mal silné nutkanie otvoriť ju a zistiť, čo je dnu. Podišiel k nej, položil ruky na krídla cherubov, ale rozmyslel si to, otočil sa a definitívne vyšiel za dvere. Zamkol ich a kľúč si dal do záhybu šiat.
Artex ešte niekoľko rokov riadil v mene synov svojho nebohého pána jeho obrovskú obchodnú ríšu.
Po smrti kráľa Nabukadnesara sa kráľom stal jeho syn Amel-Marduk.
O niekoľko rokov sa Babylonská ríša rozpadla a Archa zmluvy sa nenávratne stratila.
Ríša zomrela, ale obchodníci a peňazomenci prežili.
