Medzi mnohými z nás panuje predstava, že akonáhle vytvoríme systém, do ktorého budú všetci ľudia povinní platiť, všetko sa zrazu stane lacnejším, dokonca bezplatným. Je to v podstate niečo, čo Milton Friedman popisoval ako “Mýtus obedu zadarmo”.
V modernom svete to preto žiaľ vyzerá tak, že všade tam, kde sa do ekonomiky vmiešava politika, sa automaticky stráca logika a racionalita. Pri systéme verejného zdravotníctva je táto absencia logiky ešte o dosť badateľnejšia.
Čo ak by sme to však zmenili a pokúsili sa “rozbiť” klasické argumenty ľudí, ktorých myslenie bolo vychované na lacných politických sľuboch a ľavicových kampaniach, ktoré boli doslova nasiaknuté sľubmi o “obedoch zadarmo”? Pozrime sa teda na to, ako rozmýšľajú zástancovia týchto systémov a zamyslime sa nad tým, čo je na tomto spôsobe premýšľania zásadne nesprávne.
„Pluralitný systém zdravotných poisťovní je nesprávny a všade by mala byť iba jedna jediná poisťovňa.“
Samozrejme, všetkých poistencov (spolu s ich peniazmi) preto natlačme do tej najhoršie hospodáriacej poisťovne, v ktorej pacienti čakajú dlho na zákroky a všetko bude vyriešené.
Nechajme však tentokrát iróniu bokom. Ako omylnosť tohto argumentu vysvetliť niekomu, kto toho o ekonómii ešte veľa nepočul?
Ako už vieme, je to práve absencia konkurencie ktorá vedie k zhoršeniu kvality služieb a nedostatku motivácie na zlepšenie a inováciu. V situácii, kde existuje jediná štátna poisťovňa, ktorá má monopol na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nemá žiadnu konkurenciu, vzniká živná pôda pre nedostatok stimulov na zlepšenie kvality, rýchlosti a efektívnosti poskytovaných služieb.
Navyše, monopolné štátne zdravotné poisťovne sú náchylné na byrokraciu a centralizáciu rozhodovania. Rozsiahla byrokracia spôsobuje nadmernú administratívu a zbytočné oneskorenia, ktoré ovplyvňujú prístup pacientov k zdravotnej starostlivosti. Tento efekt pozná pravdepodobne každý, kto si u svojho lekára “odsedel” dlhé hodiny. Centrálne rozhodovanie bude skrátka vždy viesť k dlhým čakacím dobám a k obmedzeniu voľby poskytovateľov starostlivosti.
Ako už taktiež vieme z našich základných ekonomických princípov, monopolný systém zdravotnej starostlivosti, kde sa všetci poistenci nútia používať jedinú poisťovňu, odníma občanom možnosť slobodne rozhodovať o tom, kde a akú zdravotnú starostlivosť si vyberú. Samozrejme, tak ako každé obmedzenie individuálnej slobody, tak aj toto môže viesť k nižšej kvalite a menej prispôsobenej starostlivosti pre každého pacienta. Ako inak – čím centralizovanejší sú aktéri na trhu, tým ťažšie sú napĺňané potreby každého z nás, pretože tým menej možností máme.
Práve preto sú veľmi paradoxné tvrdenia socialistických spomienkových optimistov, ktorí sa po zlej skúsenosti s lekárom vyhovárajú na “zlé kapitalistické” zdravotníctvo. Pravý opak je pritom pravdou – nedostatok služieb a ich homogénnosť budú vždy a všade jednoznačným markerom socialistického sektora. A naopak – heterogénny pluralitný systém súkromných poisťovní umožňuje konkurenciu, ktorá stimuluje inovácie, efektivitu a kvalitu poskytovanej starostlivosti. Rôzne poisťovne môžu ponúkať rozličné služby, čo umožňuje pacientom výber a prispôsobenie si poistenia podľa svojich potrieb.
„Farmaceutické firmy sú chamtivé a nenásytné.“
Práve preto by sme všetkých mali nútiť do systému povinného zdravotného poistenia, aby sme im prispievali na činnosť, a zároveň im garantujme odbyt cez programy ako povinné očkovanie pod hrozbou pokuty pre pacientov, ktorí tento ich produkt odmietnu užiť. Odstavme zároveň čo najviac konkurencie, ako aj možnosti pre ľudí samých sa liečiť prírodnými produktami, aby tak mali čo najväčšie zisky z predaja liekov.
Nejako takto vyzerajú argumenty väčšiny ľudí proti farmaceutickým firmám.
V prvom rade, pri našich základných ekonomických princípoch sme si zmienili niečo ako “vlastníctvo samého seba”, alebo ľudskou rečou – slobodu voľby a osobnú zodpovednosť. Nútiť ľudí povinným zdravotným poistením pod hrozbou pokút a zároveň obmedzovať ich možnosti liečiť sa prírodnými produktmi je nepochybne porušením individuálnej slobody každého z nás. Každý jednotlivec by mal mať právo rozhodovať sa o svojom zdravotníckom poistení a o tom, aké metódy liečby preferuje. Sloboda voľby pritom priamo zabraňuje centralizácii moci a umožňuje lepšiu adaptáciu zdravotného systému na rôzne potreby jednotlivých ľudí.
Koniec koncov, namiesto obmedzovania farmaceutických firiem by mal byť podporovaný otvorený trh, na ktorom môže viacero farmaceutických firiem súťažiť a ponúkať rôzne možnosti liečby. Práve ľudia, ktorí si pod kapitalizmom predstavujú akúsi temnú dystópiu nenásytných monopolov často zabúdajú na púhy fakt, že základným kameňom pre vznik monopolov sú práve gigantické regulácie obmedzujúce malých hráčov na trhu (a teda aj konkurenciu). Niečo také je v prvom rade výsadou štátov a podobný systém nemá s kapitalizmom nič spoločné. Mohli by sme ho nazvať “korporativizmom”, prípadne (ak chceme silou mocou zachovať pojem “kapitalizmus”) “crony kapitalizmom”.
"Crony capitalism" je pritom oprávnene negatívne vnímaná forma kapitalizmu, v ktorej existuje blízke spojenie medzi vládou a určitými podnikateľskými skupinami alebo veľkými korporáciami. Vláda poskytuje týmto podnikateľským subjektom špeciálne výhody, prístup k verejným financiám, výnimky z regulácií alebo iné privilegované podmienky, ktoré nie sú dostupné pre všetkých účastníkov trhu. Tento štýl “kapitalizmu” je pritom veľmi obľubovaný politikmi ako sú Andrej Babiš alebo Boris Kollár.
„Nikto by nemal zarábať na zdraví! Je to predsa nemorálne!“
Zarábať na zdraví by bol ešte ten lepší prípad (ak by sa niekto snažil udržiavať naše zdravie), no zástancovia podobného argumentu tu hovoria skôr o zarábaní na liečení konkrétnych chorôb. Inými slovami:
„Pán doktor, zdravie je pre mňa to najcennejšie, čo mám. Vašu prácu si cením natoľko, že za ňu nie som ochotný zaplatiť ani cent!“
Ale teraz vážne. Kto pozná ekonómiu, ten isto vie, ako je dôležité uznať hodnotu práce a vzájomných dobrovoľných transakcií. Už Ludwig Von Mises povedal, že ak na trhu dôjde k výmene prostriedku smeny za službu, znamená to iba jediné – človek ponúkajúci službu si cení peňazí viac ako svojej energie ktorú za službu vynaloží (a opačne). Každá výmena na trhu je teda dôsledkom subjektívneho naplňania vlastných cieľov skrz dosahovania želaných preferencíí, ktoré sú pri každom z nás subjektívne.
V zdravotníctve, rovnako ako v iných odvetviach, je práca lekárov, zdravotných sestier a iných odborníkov cenná a nevyhnutná. Je spravodlivé a primerané, aby títo odborníci boli správne odmenení za svoju prácu, ktorá prispieva k zdraviu a blahobytu pacientov.
Liečebné služby sú komplexné a vyžadujú vzdelanie, skúsenosti a schopnosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Táto hodnota by sa teda aj mala odrážať v cenách liečebných služieb – vzdelaní odborníci by mali mať právo zarábať na svojich odborných znalostiach a schopnostiach, ktoré poskytujú pacientom.
Idea, že pacienti odmietajú platiť za liečebné služby, pretože považujú svoje zdravie za príliš cenné, pritom ignoruje skutočnosť, že poskytovanie týchto služieb vyžaduje čas, úsilie a finančné náklady. Bez primeranej odmeny za túto prácu by mohlo dôjsť k zníženiu motivácie lekárov a zdravotníckych pracovníkov poskytovať kvalitnú starostlivosť. Paradoxne, iba mizivé percento ľudí si však uvedomuje, že práve zvýšená motivácia a patričné ohodnotenie pracovníkov za ich služby ženie ceny konkrétnych služieb dole a nie naopak. Centralizované riešenia skrátka vždy vedú buď k vysokým cenám alebo k nedostatku – pokiaľ sú náklady prenášané na niekoho iného, ako to už pri “obedoch zadarmo” býva. Sloboda voľby a fungovanie trhových mechanizmov pritom môžu v každom prípade viesť k lepšej kvalite a dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre všetkých pacientov.
“Požadujeme bezplatnú zdravotnú starostlivosť zakotvenú v ústave!“ (väčšinou s dodatkom „na základe povinného zdravotného poistenia“)
Ústava nám teda garantuje mať niečo bezplatne, no len vtedy, ak za to budeme povinne platiť. Ako sa dá teda toto chápať? Jedine tak, že ak za niečo platíme povinne, je to vlastne bezplatné. Ak za niečo nie som povinný platiť, no sám sa rozhodnem na základe vlastného vedomia a svedomia, či za to zaplatím, potom to už bezplatné nie je a je to z princípu zlé.
Nech to vyzerá akokoľvek hlúpo, je to stále ten istý klasický príklad ilúzie bezplatnosti, o ktorom sme si už veľakrát hovorili predovšetkým v súvislosti s Miltonom Friedmanom a jeho obedom zadarmo.
Tak ako čokoľvek iné, tak aj verejné zdravotníctvo, ktoré je financované povinným zdravotným poistením, môže vytvoriť ilúziu, že zdravotná starostlivosť je bezplatná. Avšak toto je v každom prípade len ilúzia, pretože občania skutočne platia povinné poistenie, ktoré zaisťuje financovanie zdravotnej starostlivosti. Práve táto nepriama forma platby môže ľudí odcudziť od skutočných nákladov a hodnoty poskytovanej starostlivosti – nehovoriac o tom, že povinné zdravotné poistenie ako také môže narúšať trhový mechanizmus tým, že umožňuje vláde regulovať a kontrolovať ceny a poskytovanie zdravotnej starostlivosti. A to je iba ďalší začarovaný kruh, ktorý môže viesť k ďalším skresleniam a neefektívnosti vo fungovaní zdravotného systému.
Záver
Politici, lobbysti a korporativisti (“crony kapitalisti”) mnohým z nás ich vytrvalým “masírovaním mozgov” vytvorili ilúziu systému, v ktorom sme si vsugerovali, že za to, čo je pre nás najcennejšie by sme nemali platiť a keď už za niečo platíme povinne, je to v podstate bezplatné. Že konkurencia je zlá a subjekt na trhu je motivovaný najviac vtedy, keď je monopolom a keď sú mu všetci povinní platiť. Kto už však pozná aspoň nejaké základy ekonómie, ten už určite musí vedieť, že takýto systém je absolútne nelogický a absurdný.
Ak chceme ľuďom zaručiť kvalitné služby (nielen) v obore zdravotníctva, musíme v prvom rade vytvoriť podnikateľsky priaznivé prostredie s priaznivým priestorom pre súťaživosť, v ktorom sú aktéri motivovaní bleskurýchle reagovať na potreby svojich zákazníkov, čo v centralizovanom systéme žiaľ možné nie je. Podporovanie slobodnejších a viac trhových riešení môže prispieť k efektívnejšej a prispôsobivejšej zdravotnej starostlivosti pre všetkých.
