Vypätím síl, zadýchaná, spotená, bez opätku hopkajúc na jednej nohe, dobehnem pred dvere fotoservisu. Je takmer päť. Vchod však hatí zhrdzavená mreža, ale sklenené dvere sú otvorené. Z boku na dverách čítam otváracie hodiny: Po-Pi 8:00 17:00. Zaklopem o výklad. Prišla tetka, že už je zavreté ale že čo potrebujem. Prekvapenie mojich očí ju obmäkčilo a tak trúfalo prosím aby ma odfotila.
"No ale už je za deväť päť, a fotenie trvá pätnásť minút, ja som tu dnes deväť hodín (ó bože na nebi!!!-pozn.aut.) - fakt nevládzem. Príďte zajtra." Handrkujeme sa ako tetky na trhu, že zajtra ale tak ráno, ale potom aj tieto fotky zajtra, takže nie dnes, a všetko bude za 15 minút? áno všetko... grrr - bez komentára. ...
Tak aspoň tú opravu stihnem, lebo takto sa nedá hopsať ako drahý pes. Parkujem pred "nákupným centrom" postaveným ešte za bývalého režimu - v tedy to bola honosná "kocka", teraz to trochu pokrivkáva a v podstate čaká na búracie povolenie. Tabuľka Oprava obuvi vyludzuje úsmev na tvári - aspoň som to rýchlo zvládla. Prichádzam k inkriminovaným dverám - mreže (!!!). So zaťatými nechtami do krvi čítam lístok na dverách: Po-Pi 8:00 17:00 (!!!).
Neviem čo toto má byť. Kto dnes stíha obchody do 17:00? Nech sa prihlási na MNV. Už samotný deadline 18:00 považujem v dnešnej dobe za prežitok, ale vidím, že možeme zájsť ešte ďalej. Neviem ako vy, ale ja už nechodím do potravín, takých tých klasických, hoci ich mám omnoho radšej ako hypermaximegastores, pretože to do 18:00 absolútne nestíham. Jednoducho pracujem. Pracujem tak, aby som mohla žiť, vidieť - poznať, cestovať, platiť nájmy, jednoducho jedným slovom žiť. Ale nech mi niekto vysvetlí ako sa v dnešnej dobe trhového mechanizmu objavili tabuľky so zatváracou dobou 17:00?
Ó, áno, v časoch blahobytného režimu pre každého, kedy naši rodičia chodili na šiestu spolu s robotníkmi (tzv. trojsmeňákmi), lebo inokedy nechodili autobusy, po ôsmych hodinách ľahlo všetko ako od rúk odpadlo, tri hodiny po obede - fajront! Tak to by sme všetci stíhali do piatej .... grrr .. asi začnem chodiť na šiestu ráno a po deviatich hodinách, keď budú o piatej volať zo stavby, že im tvrdne betón v domiešavači - čo s tým, poviem: "Je mi ľúto priatelia ja som unavená a som tu deväť hodín!" ....
