Dnes ráno na začiatku dna už bolo všetko zabudnuté. Zabudnuté prežitie. Volám to závoj na mne, záclona, cez ktorú nie je ťažké prejsť, no pre mna sú to múry.
Nalievam sa vodou, lebo sa cítim vnútri tela prehustená a chcem si zriediť svoju konzistenciu, na tak akurátny stav. Robím to zámerne, ale po malých dúškoch, nie ako kedysi, nie ako kedysi, keď som chcela všetko a hneď. Viditeľná symbolika mojich činov. Všetko, čo robím kopíruje dušu, aj ona už nestojí o veľa, prestala chcieť o veľa stáť. Zavlažujem ju len kvapkami a keď ktosi poleje púšť kvapkami, púšť sa raduje a očakáva ďalšie. Na moju púšť treba ísť pomaly. Na mňa treba ísť kvapkami, nie prúdom. A treba ma zachranovať, Bože.
Včera v autobuse do Tesca mi napadali ľudia, ktorí mi napadajú pravidelne, vtedy cítim zodpovednosť, za to, čo pre nich urobím. Modlím sa za nich nie inak než primitívne, nie inak ako malá a jednoduchá čajová sviečka. Modlím sa, aby si sa modlil a predstavujem si Getsemanskú záhradu, krv a bolesť, Teba ako tam stojíš a si blízko mojich túžob, lebo práve sa chystáš za ne umierať a dokázať mi, že nie som nehodná, ale hodná, veľmi hodná lásky.
