Verejnosť si nevšíma, že trojročné cykly testovania schopností našich žiakov, a to aj v porovnaní so žiakmi iných krajín OECD, vstupujú do ďalšieho ročníka.
Testovanie známe pod skratkou PISA skúma čitateľské, prírodovedné a matematické schopnosti žiakov. – Slovenskí žiaci sa v testoch dlhodobo pohybujú pod priemerom takmer vo všetkých ukazovateľoch. Prirodzene, veľa sa diskutuje o nástrojoch, ktoré používa PISA, pričom na Slovensku radi tvrdíme, že nezodpovedajú praxi nášho školstva.
Je to tak, nezodpovedajú. Problém však nie je v testoch. Problém je skôr v tom, že naše školstvo nezodpovedá povahe súčasného sveta.
PISA totiž meria schopnosti, nie vedomosti žiakov. My si stále pojem „vedomostná spoločnosť“ mýlime so spoločnosťou, v ktorej všetci veľa vedia. Dnes je však oveľa dôležitejšie, aby škola rozvinula schopnosť orientovať sa vo svete, schopnosť samostatne konať, schopnosť pracovať s informáciami – a nie aby pre žiakov zhromažďovala a ponúkala im hotové informácie.
Keď sme sa pred cca desiatimi rokmi prekvapene pozerali na „úspechy“ našich žiakov v testovaniach PISA, mnohí neverili vlastným očiam, lebo žili v ilúzii, že naše školstvo je vynikajúce.
Nebolo a nie je. PISA nám nastavila nemilosrdné zrkadlo.
Vtedy vybuchla takmer „celonárodná“ diskusia. Stal sa zázrak – celonárodná diskusia viedla k zmenám v školstve. Dnes si asi málokto pamätá, že kurikulárna reforma, ktorá sa spustila od r. 2008, bola priamou odozvou na zúfalé výsledky našich žiakov v testoch PISA.
Zabúdame však, že reforma mala otvoriť priestor pre diferenciáciu škôl. Že chcela poskytnúť školám a učiteľom aspoň čiastočnú slobodu pre voľbu vlastného profilu a pre flexibilnejšiu prípravu žiakov na moderný svet. Že namiesto poskytovania informácií žiakom mala naše školstvo nasmerovať k rozvoju kompetencií žiakov.
Po spustení narýchlo pripravenej reformy sa na všetko zabudlo. Jej pozitívne momenty prekryla neochota, neschopnosť, ľahostajnosť, ťažkopádnosť a nedôslednosť ľudí na všetkých postoch v školstve. Neuvažovalo sa o žiakovi a o deťoch, ale o tom, prečo má učiteľ pracovať zrazu inak, prečo má škola samostatne pripravovať obsah vyučovania a pod. V reforme sa nehľadali princípy efektívneho učenia, ale obviňovala sa za všetku možnú administratívu v škole. Predstavitelia vyučovacích predmetov zúfalo bránili svoje rokmi vybudované (a často nezmyselné) postavenie.
Postupne, z roka na rok oslabujeme všetky základné princípy kurikulárnej reformy:
Zmenšuje sa počet hodín, s ktorými môžu školy slobodne narábať. Upevňuje sa pozícia celoštátneho kurikula. Upevňuje sa pozícia jednotlivých predmetov a postupne sa rozpúšťa predstava o vzdelávacích oblastiach. Učitelia zvyknutí na pohľad cez izolované predmety neustále zvádzajú nezmyselné boje o počty hodín pre svoj predmet na úkor čohokoľvek a kohokoľvek.
Pojem kompetencie sa z centrálneho postavenia v kurikule dostal do pozície jedného z mnohých termínov, hoci pohľad na vyučovanie cez kompetencie je kľúčom k úspešnej premene školstva. Oslabujú sa prierezové témy, ktoré mali vnášať flexibilnosť a aktuálnosť do vyučovania. Upevňuje sa pozícia celoštátneho testovania bez rešpektovania odlišnej východiskovej pozície žiakov, škôl, regiónov...
Bez ohľadu na to, že minister J. Mikolaj vtedy nedal čas na dôslednú prípravu a odskúšanie reformy, priniesla do školstva princípy, ktoré mohli po rokoch (a po ďalších úpravách) pripravovať našich žiakov modernejším spôsobom.
Nejde len o to, že oslabujeme a rozpúšťame základné princípy reformy.
Horšie je, že rozpúšťanie základných princípov kurikulárnej reformy postupne vracia naše školy ku klasickému modelu, v ktorom škola poskytuje žiakom ucelený a hotový súbor informácií o svete.
Taká predstava o škole vôbec nezodpovedá súčasnému svetu.
Namiesto toho, aby sme opravovali tzv. Mikolajovu reformu, aby sme stále viac mysleli na žiaka, aby sme stále viac uvoľňovali ruky školám, venujeme sa pseudoproblémom:
Dôležitejšie ako skutočné schopnosti žiaka bolo zavedenie matematiky na maturitu (D. Čaplovič). Riešili sme problémy, ktoré sme možno ani veľmi riešiť nechceli (debyrokratizácia školstva – E. Jurzyca, rušenie nadbytočných vysokých škôl – D. Čaplovič). Štruktúru stredného aj vysokého školstva chceme silou mocou prispôsobiť súčasnej štruktúre povolaní (D. Čaplovič, J. Draxler). Alebo sa venujeme veľkým obchodom, ktoré určite plošne nezvýšia kvalitu absolventov našich škôl (nákupy tisícok tabletov – P. Pellegrini, J. Draxler).
Je paradoxné (či zákonité?), že zo všetkých snáh sa najviac darí práve tomu veľkému obchodu...
A tak keď sa zverejnia výsledky ďalšieho testovania PISA, možno budeme opäť prekvapení, čo sa s našimi žiakmi deje
