No počasie plány zmarilo. Bicykle zostali zapadnuté prachom a museli sme ísť znovu pešo. Keďže po ceste by to bola sprostosť, tak sa trasa posunula z Korytnice na Donovaly. Na Slovensku máme priliehavý názov pre cyklochodník, lebo keď po ňom ideme, tak nás trasie. Preto trasa. No tentoraz nás skôr triaslo od zimy. V Korytnických kúpeľoch to bolo ako v novembri, keď napadne prvý sneh. Všade ticho, len voda šplechotala z liečivých prameňov. Je tu síce nový penzión, no nikde ani nohy, túžiacej po vyliečení.







Možno niektorí si zaspomínajú na tieto kúpele, keď boli po čerstvej operácii žlčníka.


S výškou snehu pribúdalo a v decembrovom úseku už bolo treba prekonávať aj polmetrové záveje.





Najhoršie to bolo v sedle, kde bola už typická januárová fujavica a museli sme oželieť aj oddych, lebo nie je tu kde sa schovať. Zišla by sa tu veru dajaká búda, čo i s rozmerom meter krát dva. No ale drevom treba šetriť, radšej ho všetko vyvezieme. Nakoniec padlo rozhodnutie obísť aj Kozí chrbát traverzom po žltej, kvôli zlému počasiu. No veľa nám to nepomohlo, lebo tu boli záveje aj po prirodzenie.



Prašivá v oblakoch.


Tu bola nejaká búda, no zavretá.




Kozí chrbát, samozrejme kozy tam neboli.
Na hrebeni sa počasie trochu zlepšilo a prehupli sme sa do februára.


Dúfam, že šafrany sa poučia, že v apríli sa netreba ešte vystrkovať.

Tu som mal chuť zbehnúť dolu na zelené lúky, no viem, že autobus by ma tam nečakal.


Vrchol Kečky bol trochu rébusom, lebo tabule skončili ktovie kde a mapu som si nezobral.




Konečne nejaký domček, no nebývala tam ani baba jaga.



Ešte že tú značku nezakryli úplne, lebo tú nám bolo treba, ostatné tabule nás nezaujímali.

Typický tatranský les.

Konečne Polianka, odtiaľ to je už len kilometrík do cieľa.


Na Donovaloch nás privítal marec a tak skončil náš prehľad zimného počasia. Na budúcu nedeľu otvoríme letnú turistickú sezónu na Šípe, asi tradične tiež v snehu, no bude to už tá posledná aprílová.

Dovidenia priatelia.