Katarína Džunková
Niš
Radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi, ale napokon už srdce necítilo nič. Už nebola radosť, nebol smútok, len mechanické pohyby rúk a čas, v ktorom chcel ľudský rozum vidieť koniec i srdce chcelo vidieť koniec
Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Katarína Džunková
Split, Pula
Zdalo by sa, že prázdnota je zlá matka. Nič sa z nej nenarodí, veď z úplného vyčerpania nevzídu slová. A predsa je tvorenie z „ničoho“ základným princípom umenia. Keď sa v hmotných očiach sveta „nič“ premieňa na dielo.
Katarína Džunková
Čiernohorské mestá
Hoci slnko prechádza cez obe strany skla, predsa je človek navyknutý vnímať iba svoju vlastnú bolesť, akoby bolo jeho srdce z dreva – osvetľované iba z jednej strany. No keby to aspoň bolo drevo, čo by zaspievalo.
Katarína Džunková
Cestou do Albánska
Bolesti bolo toľko, že ľudia emigrovali na nebo. Práve v tomto kraji, kadiaľ sa valili turecké vojská, kde sa vraždilo, znásilňovalo a rabovalo a kde sa zdá, že sa aj príroda bráni ostrými skalami, drsnosťou a suchom
Katarína Džunková
Skadarské jazero
Hoci som sama pozývala k sebe málokoho, Skadarské jazero si k sebe pozvalo mňa. Aspoň ja som si tak vysvetľovala jeho otvorenú dlaň, jeho vôňu, jeho vzduch, slnko žiarivé a zrelé ako strapec bieleho hrozna,
Katarína Džunková
Bosnianska jeseň
Prehnali sa dni na veľkom voze. A podľa starej múdrosti Máš, čo nemáš, mi zrazu patril všetok premárnený čas. Jeseň, čo nepostojí a čo si len ako vzácny motýľ sadne občas na jedno miesto.
Katarína Džunková
Zvon
Sedávali sme v uzavretej miestnosti, v spoločenstve stien, svetla, katedry, lavíc a ľudského hlasu. A hoci sme boli za uzavretými dvermi, neboli sme sami. Bol s nami zvon.
Katarína Džunková
Jesenná Rujana
V jesenných listoch, ktoré vo zvislom prúde obkolesili čistinu ako mreže, chcelo mi srdce nahovárať – milovať tých, čo sú mi sympatickí; milovať tých, ktorých hodnotu zjavne vidím; milovať tých,
Katarína Džunková
Večné vody
Vraveli, že ak sa od Bankova blížia tmavé mračná, čoskoro nad mestom rozkvitne dážď – a tak i bolo a my sme s napätím čakali, kedy ako slávnostná procesia do mesta vstúpi búrka, kupolu neba prikryje oceľová modrá
Katarína Džunková
Transsibírskou magistrálou
Krajina bola ešte zamknutá, nebolo ju možné navštíviť lietadlami, a preto zostala čistá, preto na ňu ešte zosadá ako vzácny motýľ chudoba, preto sa drevené domčeky, hlinené cesty, lesné závory, brezové háje,
Katarína Džunková
Vladivostok
Už sme si obliekli tento deň ako košeľu, a pretože všetko na svete je vymerané spravodlivo a presne, je načase odovzdať ju iným.
Katarína Džunková
Vladimír, Suzdaľ
Chudoba je podobná bolesti. Netreba sa jej báť. Ak s ňou človek spolupracuje, ak sa v nej človek obracia k Bohu, nepremení sa na závisť a zatrpknutosť, ale stane sa pani Chudobou, vznešenou chudobou, ktorú spomínal svätý František
Katarína Džunková
Zápisky z Fribourgu
Za mosadznou žiarou poludňajšieho svetla stála gotická vitráž a svetlo si brala na ruky a prenášala ho do vnútra chrámu už v premenenej farebnej podobe. V prenikajúcom prúde svetla teraz vynikal drevený oltár a vyrezávané sochy
Katarína Džunková
Milovať Moravu (Kroměříž, Olomouc)
Ja som už nechcela život, už bolo dosť tohto neutíchajúceho kolotoča blahobytu, sebectva, povrchnosti a falše, a predsa si, Pane, spustil júlový vietor, vietor taký voňavý a živý, a predsa som videla, ako ten vietor prechádza
Katarína Džunková
Biela šatka nad Moskvou (na pamiatku sv. Alžbety Fjodorovny Romanovovej, 1864-1918)
Keď sa nad Moskvou objaví večerné slnko a keď pásy jeho svetla ako dlhý závoj dopadajú na široké schodiská klasicistických budov, vtedy sa ľuďom zacnie po čomsi nebeskom a vyššom, čo podobne ako tieto dlhé lúče svetla dopadá
reklama
Katarína Džunková
Zvenigorod, Moskva
Dážď kládol na hladinu vavrínové vence. Zvíťazila jar. Teraz padali jeho slzy a ja som bola na chvíľu stromom, o ktorý sa zachytili, hoci som v skutočnosti nemohla byť brezou, ani veternicou pohodenou ako zlatá minca pri nádvorí
Katarína Džunková
Novgorod
Na poliach sčernelo ráno a nový deň sa rozpäl nad krajinou. Zo zeme sa vyplavovala tráva, rukopis boží. A človeku prechádzajúcemu pomedzi krajinu, nad zamatom trávy s žltými veternicami rozhodenými ako anjouovské ľalie, zostala
Katarína Džunková
Zlatý kruh Ruska
Po oboch stranách ciest stáli rozostúpené stromy, ako všetko, čo môžem a mám milovať, vietor im udieral do korún a na zem padal ich temný tieň. A cez krajinu prechádzala slávnostná procesia svetla, keď sa už dni prechýlili do jari
Katarína Džunková
Petergof
Cez polia padla čiara ako prísny pohľad zememeračov a polia už viac neboli poľami, už viac neboli lesy, neboli borovice, neboli brezy a nebol chladný záliv, neboli suché trávy s farbou bieleho vína. Krajinu preťala cesta a priestor sa rozdelil na ľavo a pravo, na diaľku a blízkosť, na počiatok a na koniec, na domov a na cieľ. Cesta povolala kone a prach dvíhajúci sa spod ich kopýt, povozy za nimi a jazdcov nad nimi. A okolo cesty vyrastali domy. Akoby ktosi dal krajine tichý povel: „Rasť!“, cestu obkolesili obchody a obydlia, závory a ploty. Akoby nad krajinou vyšlo akési podivuhodné slnko ľudskej činnosti, ktoré povoláva do života namiesto rastlín a zvierat dosky, kladkostroje, klince, tehly a maltu, a namiesto korún stromov sa k nebesiam začnú dvíhať zdobené štíty stavieb. Tak vyrástol aj Petrodvorec.
Katarína Džunková
Podivuhodná Riga
Svetlo dopadalo na strieborné lúky Pobaltia a hoci sa nad rozľahlou rovinou vysoko dvíhalo slnko, predsa sa pri pohľade naň ľudská duša pýtala na hĺbku. Akoby sa všetky brezy, borovice, luhy a obloha nasiaknutá akvarelovým západom slnka pýtala po výške i hĺbke zároveň, po vertikále, ktorá by ju preťala a dodala jej zmysel. Aby červený západ slnka nad Rigou nevyšiel naprázdno, aby dostali ulice cieľ a cesty svoj koniec, aby sa konáre a cesty prestali štiepiť, aby trávy, vysoké jasene a ľudia stojaci pod nimi vedeli, kam a prečo rastú.
