Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Nad jasnomodrým nebom Pobaltia lemovaným radom borovíc a briez, stál vysoko položený biely mesiac. Bol deň, no tento mesiac žiaril svojou chladnou belosťou a strážil severný kraj zeme podobný farbou briez práve mesiacu. Už sa malo zotmieť, no nad pobaltským obzorom sa ešte stále držalo neustávajúce svetlo, svetlo a jasné nebo, jasné a číre ako piesok na brehoch Baltského mora a chladné lúky navštevované krúžiacim tieňom stromov.
Prišiel čas ticha, keď sa drevo premenilo na chlieb. A na chlieb sa premenilo i svetlo, lebo tam, kde Západ zdôrazňuje umučenie Ukrižovaného, tam Východ ukazuje svetlo Zmŕtvychvstalého, aby sa drevo kríža i svetlo vzkriesenia zliali do jedného a boli najväčšou oporou pre svet i pre dušu človeka. A tak sa drevo stalo chlebom, z ktorého sa sýtila duša. Tak sa osou tohto dreva načrtla os sveta, tak duša ako odsúdenec na večný nepokoj dostala zmysel. Dostala odpoveď. Dostala drevo, ktoré bolo chlebom. Dostala drevo, ktoré bolo vodou. A toto drevo odlišné od všetkých stromov sveta napájalo rieky, zasycovalo moria, bolo vodou pre vodu samotnú, bolo zmyslom pre stromy, kvetiny a lúky, stalo sa ozmyslnením noci, ozmyslnením pominuteľnosti rána, zmyslom strateného života, zmyslom poníženia, pochopením bolesti a predpoveďou osobného utrpenia, liečivej pokory i vzkriesenia, ktoré je skutočné ako v magickú čiernu noc Bielej soboty, keď sa rozozneli zvony.
Na mesto zosadala tma. Tma ako verná družka tohto mesta, ktorá tu bola skôr, než sa cár rozhodol postaviť na bažinách, v susedstve mora, briez, vetra a mrazu svoje sídlo. Tma, ktorá tu bola skôr, než sa zrodil vznešený Petrohrad a ktorá bývala i na začiatku sveta, keď neexistovalo nič, iba duch, čo sa vznášal nad vodami a – ona. Tma. Ako tento dávny obraz z knihy Genezis nemožno práve pre prvotnú tmu vidieť, iba počuť, tak nevidno v neskorých jesenných večeroch ani Petrohrad. Počujeme iba vietor, vietor, čo sa vznáša nad hladinou mora a počujeme ju – Nevu.
Ruka sa napriamila a vzápätí stiahla naspäť. Koľko pohybov, koľko sekúnd a koľko hodín, ten istý život, a predsa tak málo pochopenia pre druhých, pre ľudí žijúcich na tej istej zemi a zakúšajúcich ten istý čas. Telo kráča po uliciach, vystupuje a zostupuje po schodoch, vstúpi do chrámovej lode a prsty sa dotknú svätenej vody, a predsa sa pristihnem pri tom, že som pyšná. Ruka sa napriamila a vzápätí sa stiahla späť. Tak málo zasväteného života. Tak málo skutkov naozaj na Jeho slávu.
Pamätala som si jazyky ako stromy, ktoré som videla v záhradách detstva, ako starý dub, rozkošatenú korunu mandľovníka, rad topoľov, milostiplnú, rozširujúcu sa, tvrdú a zvráskavenú kôru stromov, ktorá ma prijímala, ktorú som objímala a ktorá prehovárala svojím mlčaním. Pamätala som si slová ako dávne prvky krajiny, čo sa po dlhom čase vyjavovala v pamäti. Prihovárala som sa slovám: Veď teba poznám, na teba si spomínam, áno, tvoj význam je taký, tvoj pôvod prastarý a tvoje formy nádherné – akoby sa v diaľke vyjavovalo staré jazero, horské sedlo, lúčny kopec, horská bystrina a stará rozhľadňa, ktorej drevo vŕzgalo a kyvotalo sa vo vetre. Všetko zabudnuté a rozpoznané znovu po čase.
Krajina mlčala, a zároveň hovorila. Tak som aj ja načúvala svojmu vnútru. Jeho prázdnote, jeho hluku, keď sa zapĺňalo obsahom, jeho ustaniu, keď prišla blažená chvíľa pokoja a človek stál čelom obrátený k moru, akoby sa pred ním rozprestierala večnosť a nepotreboval už nijaké slová. Tak silno som pociťovala potrebu Pravdy, potrebu vyššej, univerzálnej Pravdy, večnej, trvácnejšej než naše nálady a limity nášho poznania, keď dokážeme ten istý predmet raz milovať a raz nenávidieť, keď vieme odlíšiť svetlo od tmy a diamant od hliny, ale vo vlastnom živote už často nerozlišujeme skutočné hodnoty, vznešeným ľuďom nepriznávame veľkosť a pri vlastnom konaní nemyslíme na Boha, hoci ho poznalo naše srdce a náš rozum.
Leto bolo v ten rok také horúce a jasné a slnečná žiara vykresľovala krajinu s presnosťou, v ktorej sa vyprahnuté a prastaré kaňony menili na chrbty zvierat, na svedka vypovedajúceho nielen o ľudských dejinách, ale aj o dráme zeme, že som nedokázala zodvihnúť pero, len som sa dívala na krajinu a nechávala cez svoju dušu prestupovať osud tejto zeme.
Deň sa podobal na srnca mihajúceho sa v húštinách včerajška a blížiaceho sa k remízam zajtrajšieho dňa a ja som ho nachvíľu zazrela a podržala jeho atmosféru v rukách, kým celkom nezmizol a kým nezanikol ako zomierajú všetky dni a ako zomierajú okamihy, čo v čase ich trvania nazývame večnosťou. Stála som pod Dómom svätej Alžbety a dívala sa na vrchol jeho veží, ako sa dívame do korún stromu a dóm sa díval na mňa. Mlčaním uplynulých stáročí, námahou predkov, modlitbami, svätosťou slávenia omší, utrpením vynaloženým na jeho obranu, ostatkami umučených svätých... Tým všetkým nepočuteľne prehovárala gotická stavba a jej kamene ma sledovali z výšok a zvonom bilo srdce nad mestom.
Voda v moriach zostala stáť v pozore pred Krásou a tiché slnko vialo nad pobrežím ako zástava.
Iba počúvať, ako na Kronštadt zosadá večerný sneh, iba počúvať, ako sa v priekope za pevnosťou ozývajú v snežnom tichu vrany, iba sa nadýchnuť mrazivého vzduchu a toho, čo deti s takou radosťou vítajú a berú do rúk ako najvzácnejší hodváb – a už vstúpila do Kronštadtu zima. Prišla ako prichádzajú oblaky, ako nad tento svet vystupuje slnko, ako sa z fínskeho zálivu dvíha ranná hmla a Boh ju necháva narodiť sa a znovu miznúť, ako naše roky, ako život vo svojej pominuteľnosti podobný štíhlym sviečkam v pravoslávnom chráme, čo zhasína ako ich žltý plameň s modrou slzou ohňa uprostred. Iba počúvať.
Pamätám si ho iba v snoch, keď sa ešte vo mne rozprestierala krajina detstva a ja som podobná tej krajine túžila uvidieť jeho hĺbku a jeho rovinu. Pamätám si, ako som ležala na lúke v Pobaltí a tam, tam kúsok severovýchodne odo mňa sa rozprestieralo ono. Pamätám si, keď bolo iba vytúženou zemou a len dostratena miznúci a rozširujúci sa obzor v zárodkoch priestoru skrýval Rusko. Keď sa k Baltskému moru zbiehali oblaky a v rozľahlej záplave borovicových lesov, ktoré na obzore mizli v tmavozelenom pruhu, čo už ľudské oko nedokázalo zachytiť, som cítila, ako plápolá jeho šírka. Ako tam v diaľke sála a čosi zvláštne vyžaruje jeho prítomnosť.
Podivuhodná je moc ľudských citov. Zostávajú uložené v hĺbke všetkého, čoho sa dotkli. Takto nachádzame akumulované ľudské emócie v krajine, keď sa dívame na obrobené polia alebo keď vystupujeme po starých, vychodených schodiskách a sadáme si do kostolných lavíc. Keď v okolí Božích múk a kaplniek cítime, že tieto miesta sú premodlené. Takto sa dotýkame starých kníh, zošitov, slovníkov, básnických zbierok a románov, ktoré niekto pred nami s pozornosťou držal v rukách. Takto cítime celé dejiny v starých minciach a v starých kúskoch odevu, v starých hračkách, drevorezbách, v domčekoch a dedinách, v mestách a cintorínoch.
Keď na kostol svätého Norberta a Střešovice rozprestierajúce sa pod ním dopadalo svetlo a keď sa za oknom prímestskej linky autobusu mihlo Šárecké údolie a čistinka, na ktorej rástol starý dub a keď sa údolie a les premenilo na rovinu stredočeského kraja, kde oráčiny a polia s nasadenými oziminami strážila Božia muka stojaca obďaleč, vtedy autobus zastal a ja som vystúpila na mieste, kde stál on. Višňový sad.
Strmý jas poludnia dopadal pomedzi domy na dlažbu námestia zvažujúceho sa na miernom svahu. V meste, čo by sa zdalo zavrhnuté a zavrhnutiahodné, v čase, čo by sa zdal už dávno mŕtvy a premrhaný. Na námestí, kadiaľ už prechádzalo toľko revolúcií a toľko protestov, toľko hesiel a toľko klamstva, kde sa v zmenárňach premenilo a v ruletách utratilo toľko peňazí, aby sa znovu v prstoch premenili na prach... V ľuďoch, pri ktorých by už mnohí mávli rukou, že tento svet už nemá nádej na obnovu... Práve na tomto námestí a v tomto meste sa uprostred ruchu ulíc ozvali poludňajšie zvony. A mesto bolo plné Márie. Na okamih sa v ňom dialo zvestovanie. A mesto bolo hodné Márii, aby naň obrátila svoje milosrdné oči. A mesto, také každodenné a drsné mesto, bolo hodné Božej milosti, aby dopadala i na neho.
Kriste, odpusť mi moju slabosť a moju pýchu, veď ty vidíš do najhlbších jaskýň mojej duše, pod všetky slová, pod všetky roky, čo uplývajú ako keď po kameni steká dážď a nič sa pred tebou neskryje, ako sa neskryje svetlo pred tmou a smrť pred životom. O zem ako kotvu visí tu nebo priviazané a milosť Božia nezaslúžene plynie nad našou planétou ako nad kolískou dieťaťa.
Modlila som sa pri jeho hrobe raz a potom ešte raz a napokon som sa musela vrátiť i tretíkrát, a stále som nemala pocit, že je moja modlitba dostatočná. Neviem vyjadriť a ani netuším, ako pomenovať všetku svoju úctu a aj svoje nedostatočné chápanie toho zázraku, že sa v 16. storočí objavil kniežací syn, čo pri obrane Pamplony utrpel vážne zranenie, aby napokon uvidel Krista a tak jasne si uvedomil, ako sa po obrátení od základov mení ľudský život, tak jasne si uvedomil rozlišovanie dobrých a zlých duchov , že umrel pre pozemský, polovičatý a nedôsledný život, aby už žil, rozlišujúci presne ako rez britvou, život pre Krista.
A roky bežia, bežia ako vietor prehŕňajúci sa v srsti zvierat a júlových lúk opäť rozbujnených po prvom kosení. Ľudia sa v nich menia, a predsa sa upierajú k akémusi bodu života, akoby to bolo čosi určujúce a bola to tá pravá, jediná podoba ich života. Ako sami na seba zabúdame, na svoje vlastné pohnútky a skutky, akoby sme ich ani nekonali my a nepatrili k telu nášho života, lebo sa nezachytili o naše vedomie. Akým obrovským zázrakom je potom sviatosť pokánia a udelenie rozhrešenia, keď Pán Boh odpúšťa, naozaj odpúšťa to, čo sa stalo a kroky od spovedeľnice sú jedny z najšťastnejších krokov v ľudskom živote.
Moje kolená sa posunuli bližšie, bližšie na chladnej podlahe vykladanej kusmi starého mramoru, bližšie, až stačil naozaj kúsok a takmer som sa dotkla miesta, kde bol pochovaný svätý Konštantín. Slovanské národy tu na znak svojej úcty umiestnili tabuľky s poďakovaním tomuto svätcovi a predovšetkým Bohu za ten milosrdný okamih dejín, keď bol skrze svätého Cyrila a Metoda slovanský jazyk povýšený na bohoslužobný. Tu alebo na iných pravdepodobných miestach v bazilike sv. Klimenta v Ríme leží svätý Cyril ako mních, aby už nebol sluha „ani cisárovi, ani nikomu inému, ale len Bohu všemohúcemu.“ Ako aj činil po celý život.
Vzdialený bledý mesiac nad krajinou vyžaroval chladivé a mierne svetlo a keďže bolo leto a čas, keď je i neskorá noc priateľka ľudí a chladivý vzduch svitania je v tomto období na pár týždňov prístupný i ľudským bytostiam, zazdalo sa mi, že sme takto v krajine sami dvaja – Mesiac a pod ním stromy, a pod korunami stromov ja. Ranný vietor voňal a ja som vystierala ruku, aby som sa načiahla za riekou, v ktorej uplývajú dejiny. Baza už odkvitla a spŕchlo bledé svetlo z líp. Zrelé leto na Balkáne sa predvádzalo s väčšou pompéznosťou, než v mojej rodnej, z tohto uhlu pohľadu severnej krajine. A ja som prosila: Bože, zbav ma tohto šťastia, keď si človek namýšľa, že nepotrebuje modliť sa. Bože, odober mi ho a ukáž mi, aké je utrpenie sveta. Buď mi ostňom a útechou a napokon mi odpusť... Ach, Pane vesmíru a hviezd, veď my sa k tebe stále obraciame v imperatíve – odpusť, zmiluj sa, či požehnaj... A pritom by sme mali krotiť šelmu v sebe a prikazovať jej: Miluj! Utíš sa! – ako deti v rozprávkach a snoch prikazujú búrkam.
Žiarivé slnko priložilo tvár bližšie k bledozeleným lícam júnovej zeme. Na krajinu ohýbanú v pravidelných klasoch dozrievajúcich pšeničných polí, kde nad riekou preletela čajka a my sme ako zázrak za medzou objavili opustený čerešňový sad; na krajinu, kam položil svoju žeravú, až prepaľujúcu ruku barok, aby skrze zbožnosť, čo odzbrojovala kamene a dojímala k slzám obrazy, obohatil tento kraj o božie muky, o drobné kaplnky v tieni košatých líp uprostred poľa, o zaoblené veže kostolíkov držiace stráž nad humnami a červenými strechami domov, kde sa odrážalo v noci svetlo mesiaca oblého ako riečny kameň... Krajina – matka, krajina – minulosť, krajina – budúcnosť, krajina – prísny sudca nado mnou, krajina – studňa milosti, krajina – živá pamäť, krajina – slza. To na tebe teraz kľačíme a naše kolená vytvárajú jamky v tebe, Krajina. To ty si nám najprísnejším sudcom, lebo vidíš a zaznamenávaš všetky naše hriechy, lebo vidíš všetko naše pokrytectvo. Lebo počuješ naše mlčanie, Krajina, lebo vidíš, ako sa modlíme, a pritom sa nebojíme Boha... Lebo ty si bola svedkom, ba nositeľom celých ľudských dejín, vyslancom Boha, kronikárom ľudských životov... V tebe je zapísané všetko, Krajina, nosíš nás na svojich pleciach od chvíle, keď sme prvýkrát zbadali na obzore rannú hviezdu, trpíš nás, keď ťa ničíme a keď sa navzájom na tvojich pleciach zabíjame a napokon nás prijímaš, kosti naše, akoby si vo svojom milosrdenstve chcela uprosiť aj Boha, pojímajúca do seba rovnako láskavo a rovnako mĺkvo prach svätcov i prach hriešnikov. Advocata nostra, Krajina. Ty si obhajkyňa naša. Mediatrix nostra, Krajina. Vas spirituale, vas honorabile – nádoba duchovná, nádoba ctihodná, stánok zázrakov, lebo na tebe si postavili svoje stánky naši otcovia a ty nám dávaš všetko – drevo, kamene i pokrm, aby sme mohli žiť. Nesieš nás na svojich pleciach. Na svojich pleciach nesieš Skalku.
