Väčšinou preto , že v tom momente rýchlejšie rozprávame, ako myslíme. Ale keď dáme za vetou bodku, uvedomíme si, že takto sme to zrovna nemuseli. Mali sme voliť iné slová, iný tón.
Stáva sa to často. Prirodzene. Osobné rozhovory si nepripravujeme. A ak nás to mrzí, je nám zväčša odpustené.
Hlúpymi sa stávame až vtedy, keď sa snažíme napchať ľudí okolo seba do svojej šablóny zvanej "takto to má vyzerať".
Áno, predsudky. Ak sa to nezmestí do našej šablóny, ak to vytŕča, je to menšie, či väčšie, tmavšie, či bledšie, treba tomu dať nálepku.
Vo vidieckych a malomestských pomeroch sa šablónovanie ešte stále nosí. Takto má vyzerať učiteľka, takto farár, takto vzorný žiak, dobrý rodič, vychované dieťa...
A stalo sa, že v jednej dedine, do jednej školy a jednej prvej triedy chodili dve dievčatká. Kamarátili sa. Lebo aj ich mamy sa kamarátili. Sedávali spolu v záhrade na lavičke, popíjali kávu a klábosili o živote.
Dievčatá robili pieskové bábovky, hádzali si loptu a jedným uchom vždy potajme počúvali, čo sa o sebe od mám dozvedia.
Mamy si mali naozaj čo povedať. Boli to náhradné mamy. Ja viem. Tiež trochu hlúpy termín. Vraj náhradné. Asi sa ich tým termínom opäť snažil niekto vopchať do šablóny. Ony sa však necítili ako náhradné. Boli to ozajstné a obyčajné mamy. Veď potom by aj ich deti boli náhradné. No ony vedeli, že by za ne nikdy a nikde náhradu nezohnali. Lebo práve tieto nenahraditeľné deti ľúbili. A boli pre ne tiež nenahraditeľné.
Jana s dcérkou sa prisťahovala pred piatimi rokmi. Veľkomesto ich omrzelo a malý bytík, dedičstvo po staručkej tete, im dalo možnosť zmeniť vzduch.
Eva s manželom a dvomi deťmi prišli tiež z mesta. Rodičovský dom bol veľký, podnájom v meste drahý, tak pomaly prerábali podkrovie a starí rodičia si užívali vnúčat.
Podobné zážitky ľudí intuitívne spájajú. A tieto dve mamy sa prostredníctvom nich našli. Niekde v škôlkárskej šatni.
Prvé hodiny, dni a možno aj roky si skákali do reči, prekotne zo seba vypúšťali pocity, myšlienky, udalosti. Boli rady, že sa majú. Že je tu konečne niekto, kto to pochopí, kto tým prešiel. Kto bol nútený, vysvetľovať širokej rodine svoje pohnútky, kto bol podrobovaný sociálnym šetreniam, kontrolám, vyberal si z katalógu detí podľa fotky to svoje, sedel na súde a čakal verdikt.
Až po tom všetkom prišli rozhovory o bežnom živote. Jana o tom, čo v práci, ako je malej v škole a že občas chlap v rodine chýba a že musí na každú prkotinu volať inštalatéra.
Eva o tom, že syn sa nechce učiť, o ich obchode, o manželovi a samozrejme o dcérke.
Aj o tom, že má vždy zvláštny pocit, keď ide v nedeľu do kostola. Zdá sa jej, akoby pozornosť všetkých strhla na seba. Asi o nej hovoria. Šepkajú si. A nechce tam už chodiť.
Rozprávala o tom, ako sa jej zdá, že ostatné deti od malej bočia a nevie, či sa jej náhodou aj neposmievajú a neubližujú jej. Pravda, má trochu tmavšie vlasy aj oči...
Eva pripravovala dcérke oslavu narodenín. Malú záhradnú párty, na ktorej bude kopec detí a smiechu.
Samozrejme, medzi prvými pozvanými bola Janina rodina.
Jana stojí za pokladňou a vkladá nákup do tašky. Detské šampanské, chrumky, farebné sponky, ako darček pre Evinu malú oslávenkyňu...
- Jéj, u vás sa tuším chystá veľká sláva. - , pristúpi zozadu suseda, prezerajúc si plný košík.
- To nie u nás, ale u Janky. Jej malá má zajtra narodeniny. Prídete? Hovorila, že aj vás pozývala. Veď naše dievčatá chodia spolu do triedy. Tak sa tam stretneme.
- To zrejme nie.
- Máte iné plány?
- Ani nie. Viete, necítila by som sa tam dobre.
- Prečo myslíte? - , zvedavo sa pýta Eva.
- Viete, mne stále leží v hlave, ako to mohla tomu dobrému mužovi urobiť.
Eva sa zatvárila udivene. A suseda tiež.
- Vy ste si nebodaj nič nevšimli?!
- Neviem, čo máte na mysli. - čuduje sa Eva.
- No veď ten chlapec, ten je celý na tatka, ale to dievčatko, to nemôže byť nijakovsky jeho. Fakt nechápem, ako to tomu chlapovi mohla spraviť.
Jana s Evou sedeli na lavičke, ujedali z narodeninovej torty, pozorovali dievčatá a rozprávali málo.
Eva premýšľa nad tým, čo robiť a Jana nad tým, že môže byť rada, že sa nevydala, lebo jej dcérka by sa zrejme na manžela tiež nepodobala. A to by jej asi neodpustili.
