Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Deň stekal ako dlhá slza, ako dlhá slza po tvári Pána Boha. Ako živica steká po kôre borovíc a ako sa leskne čosi mystické a živé, ako podivuhodná žeravá magma, ktorej sa dotýka človek vlastnou slobodnou vôľou a je len na ňom, či svoj život naplní dobrom alebo zlom a do akého tvaru vymodeluje svoj osud a siluetu dní, tých podivuhodných časových úsekov, po ktorých uplýva život až do večnosti.
Dozrievajúca raž a žitko a stromy, a stromy, a stromy, zvlnené chrbty Vysočiny, mystického a básnického kraja, jasné slnko dvíhajúce sa ako starodávny svedok aj nad tento posledný májový deň a napokon ostré gotické veže chrámu svätého Petra a Pavla v Brne – to všetko do mňa padalo ako jednotlivé obrazy a dojmy, aby sa napokon poskladalo ako čriepky byzantských mozaík a vytvorilo celok. Aby sa napokon do mňa uložila vzácnosť tohto dňa, čo zanecháva v ľudskej duši nezmazateľné znamenie, aby som mohla naplno precítiť tento okamih a vracať sa k nemu v živote, ako sa navraciame do rodného domu alebo ako sa opäť približujeme k ohňu, keď je nám zima.
Iba som stačila zdvihnúť zrak a už nado mnou veľké oblúky opisovalo slnko, vystupovalo nad obzor a opäť sa strmhlav rútilo za rozkvitnuté polia a hory – a dni sa míňali, ubiehali týždne, mesiace a ročné obdobia a verné slnko sa krútilo ako koleso kolovrátku a zem pod ním starla, obilie zrelo, na riekach pukal ľad a čas sa napĺňal. Takto som tisíckykrát videla slnko. Každý deň ako nikdy sa nekončiaci zázrak, každý deň ako verného priateľa omnoho poctivejšieho než ja, každý deň ako veľkú žiarivú bytosť vytrvalejšiu než všetko rastlinstvo a všetky zvieratá. A pod prúdom jeho zázračného svetla rozkvitali agáty, bujneli stromy a na ramenách im sedával ako vtáctvo dážď a tieň si líhal k ich kmeňom, aby načúval ich múdrosti.
Ako keď sa pokazí starý klavír a odrazu už nefungujú ktorési z klávesov, celkom umĺkli v duši najjemnejšie volania svedomia: „Odpustiť...“ a ešte: „Celkom sa obetovať za druhého...“ A človek hral skladbu svojho života iba na tých klávesoch, čo ešte zneli a melódia sa skladala iba z tých tónov, čo poháňala vlastná vôľa, vlastná spravodlivosť a úsudok. A mesto stálo. Mesto, ktorého názov vzdialene pripomínal lásku a ktorého centrum bolo plné najrozmanitejších reliéfov a ozdôb na budovách, ktoré po sebe zanechalo ako dievča svadobný závoj mohutné devätnáste a dvadsiate storočie. Premenilo centrum na súbor obchodov, kaviarní, činžových bytov a palácov mestskej šľachty, na súhru múzeí, štátnych archívov a budov magistrátu, na dialóg knižníc, škôl, vzdelávacích centier a ambasád. Na šepot fontán a mĺkve ponaučenia nápisov na pamiatkach a vykopávkach pripomínajúcich starú rímsku minulosť Ľubľany.
To miesto, pri ktorom kľačíme, je Boží hrob. A svetlo vystupujúce z pouličnej lampy a prechádzajúce cez mriežku kláštorného okna do tvaru štyroch lístkov, zalieva toto tajomné miesto, tento tajomný deň, keď je svet bez Krista, túto tajomnú chvíľu, keď sa má stať večné naoko pominuteľným, silné slabým, nesmrteľné smrteľným – ale to len pre ľudské oči, kým nezaznie veľkopiatočný spev: Hagios, o Theos... Svätý Bože, svätý silný, svätý nesmrteľný... A my na chvíľu ustrnieme v úžase, že to, čo je s nami prítomné celý rok, čo sa opakuje pri každej svätej omši, to, na čo myslíme a s čím žijeme –sa odrazu sprítomní a Kristova smrť na kríži pripadne na jediný jeden bod v čase: teraz.
Len som sa dívala na sivé kučeravé vlasy stromov a čakala, kedy znova vykuknú spoza zákruty, ktorou sa pohýnal vlak a všetky kopce, ktoré som predtým poznala ako zelené alebo v rôznych odtieňoch hnedej, keď nastala jeseň a pokračovala bezsnežná zima; sa odrazu premenili na biele. A už som ani nemala silu na radosť, a predsa rozkvitli trnky. Už som nemala silu na hudbu, a predsa v korunách marhúľ bzučali včelstvá. A jar prichádzala, aj napriek nášmu svetu na pokraji vojny... A jar prichádzala, aj napriek veľkému pôstu, ktorý sme znesvätili politickými hádkami. Jar prichádzala, aj napriek vlastným myšlienkam, ktoré sa nedokázali sústrediť na lásku a uvedomiť si, že láska jestvuje bez výhrad.
Ako raz dospeje do svojho konca obsah pokladnice dní, až sa na jej dne objaví posledný denár, čo podľa našej pripravenosti vezmeme do dlaní s radostným: „Už!“ alebo s bolestným: „Ešte nie!“ – tak prichádzajú veci posledné.
Cez farebné vitráže presvitalo svetlo a ako sa slnko dvíhalo vyššie, svetelná ruka pohládzala zlatý náter sôch a barokové obrazy a chrámová loď sa nachvíľu podobala Noemovej arche, do ktorej vstúpili ľudia prosiaci o záchranu. Celé dejiny odrazu stíchli a celé dejiny odrazu zastali v jednom jedinom okamihu, keď zazneli zvončeky a do chrámu vstúpil kňaz v slávnostnom bielom ornáte. Dnes je sviatok svätého Jozefa a ako on kedysi niesol na rukách malého Krista, ako ho chránil a opatroval na ceste do Egypta, tak dnes vynáša svätého Jozefa melódia slávnostnej prefácie, ktorú spieva kňaz.
Som more. More staršie než vy a more väčšie i pokojnejšie než vy, keď sa na vás dívam, ako vám myseľ ovládne náhly cit, náhly hnev a náhle očarenie a podľa toho už nanovo hlásate svoje postoje a svoje pravdy a zavrhujete staré, aby ste napokon objavili zavrhnuté. Poznalo som túto krajinu skôr, než ste začali písať svoje kroniky a spisy, vyvíjať teórie akoby ste šľachtili nové druhy hrozna, rastúce neďaleko i od mojich brehov. Som more. A ako sa moje vlny dotýkajú brehov a vaše ruky sa dotýkajú toho, čo vás bolí; tak sa má aj jazyk dotýkať toho, čo srdce miluje. A tak rozprávam o tom, čo milujem.
Zobudilo ma ticho a hlas dňa, akoby plakal päť minút starý človek. Božie pery zašepkali: Adamko... Tak sa v penách hmly rodilo slnko a ranné nebo malo od počiatku biele vlasy.
Až opadajú hviezdy z neba, ako opadáva z duše detstvo a strieborné listy strácajú stromy, zmiluj sa nad nami, Bože. Až Európa zhodí kríže akoby jej strechy boli plecami a akoby sa dal zhodiť kus samého seba, zhodiť z pliec pravdu, že je niekto perlou, najväčším diamantom na svete, zmiluj sa nad nami. Lebo sa zbavujeme teba samotného, vlastnej vznešenosti, akoby sa hudba zbavovala krížikov, čo jej povyšujú tóny, lebo kríž dvíha, a diabol ťahá k zemi. A kto pozdvihne zo zeme do prachu spadnutý kríž, toho kríž povýši na nebesia.
Keď sa rozpadá svet pod rukami a pri pohľade na ľudskú závisť, absolútnu ľahostajnosť, zábavu zo všetkého, krivenie chrbtov a poklonkovanie mocným; miznú ideály o ľudstve a o sebe samom... Prechádzam očami po vlastnej duši ako po tmavej krajine, ktorú si sama prifarbujem a nenachádzam v nej hodnotné nič, celkom nič. A predsa v nej zostáva svetlo. Svetlo ktoré som si do nej sama nezasadila, a predsa je... A vidím ho spätne na toľkých miestach života a vidím ho pred sebou žiariť ako včely milovaný kvet slnka. A myslím na krásu. A myslím na čistotu. A myslím na pokoj, ktorý niekde je, hoci celému okolitému svetu chýba...
Za krívajúcou chôdzou tmy, za chvostom noci, tam, kde sa ako priateľ a nepriateľ zároveň držalo tesne za odchádzajúcim dňom slnko, som sa prebudila s tichom v náručí. A srbské slnko prenikalo do priestoru uprostred štyroch stien, do mojej mysle, očí a srdca, na terasu drobného hostelu, v ktorom prenajímal izby mladý sochár a nad mestom dozrievalo letné nebo ako klasy pšenice. Ešte na chvíľu som vnímala stromy zasadené do aleje ako do svadobného sprievodu, ktorého dvojice sa nikdy nespoja; a už ma kroky hnali k mestským hradbám. Na trhovisku hučali ľudské hlasy, predávali sa ryby, najrôznejšie druhy pečiva, malé uhorky a paradajky jagajúce sa ako brošne, broskyne, melóny a papriky. Strieborné ryby uložené na kôpke sa zaleskli ako turecké dýky a za stánkami s kvetinami šumela zvukom vetra v korunách stromov fontána. To bola hudba Niša a takto ma privítalo južné Srbsko, keď ma už nohy viedli ako slepecké psy ďalej, ďalej, za byzantskými kostolíkmi a za krásou...
Pretože z každého miesta na zemi napokon človek musí odísť, pobrala som sa i ja z Mileševského monastyru, bieleho ako nebesá. Z miesta, po ktorom som tak túžila od svojej prvej návštevy Srbska, odkedy mám pri posteli obrázok Bieleho anjela – teba, Anđeo beli, ktorý si stál pri Kristovom hrobe a dvom Máriám a ďalším ženám si oznámil, že Spasiteľ vstal z mŕtvych.
Na mesto zosadla noc a jeho tepny, v ktorých cirkuloval život, sa zapĺňali svetlom, rovnako ako krv napĺňala vystreté, unavené, trasúce sa i na volante položené ruky ľudí a ako v obehu duše cirkuluje vôľa žiť a vôľa prekonávať zlo, prekonávať svoj vlastný úpadok, svoju vlastnú minulosť, i svoju vlastnú smrť, lebo čím by bola ľudská duša, keby v jej tepnách neprúdil život večný a milosrdenstvo. A mesto svietilo. Jeho žiara bola viditeľná celé stáročia, vynímala sa nad okolitými bukovými lesmi, nad kotlinou, v ktorej odpočívalo mesto uložené akoby si Boh nachvíľu niekde zložil kus svojej slávy a kus svojej krásy, až kým opäť nepríde na zem.
Mesto už pohaslo, ostrý poludňajší jas oblohy sa prevtelil do noci, len jedno miesto v Záhrebe stále svieti. To zhasínajú naše duše, umiera naša viera a večné ľudské: „Budem!“ a „Nebudem!“, čo sa nikdy nenaplní, len človek opäť ako márnotratný syn a hriešnik hľadajúci odpustenie stojí pred Bohom. Ale Panna Mária pod Kamennými vrátami žiari. Jej kaplnka je tichá, pietna, hlboká a zdá sa, že vonia, i keď je priďaleko od nalakovaných lavíc z tmavého dreva a priďaleko od všetkých ľudí sú kvety, ktoré ktosi zložil k nohám nebeskej Matky. Ubiehajú dejiny, ťažisko rokov, narodení a smrti, čo nás navzájom delilo, sa posúva a mení, až sa napokon všetci stretávame medzi mŕtvymi... A Panna Mária trvá.
Dívala som sa uprene na slnko vysoko vydvihnuté nad hlavy stožiarov a sledovala jeho klesanie nad prístav. A Božie slnko, ktoré sa odrazu bez žmúrenia dalo pozorovať voľným okom bolo ako hostia, ktorú drží v rukách kňaz, ako tá mystická chvíľa, keď hriešnemu pokoleniu a ešte hriešnejšiemu, čo príde, ukazuje kňaz pokojne a slávne v rukách Spasiteľa, akoby to bola chvíľa, keď ho vydvihol v chráme Simeon a my už len túžobne môžeme volať – Pane, buď svetlom mojej staroby, ako si to doprial Simeonovi.
V čase, keď nad Európou prelietajú divé husi, v Portugalsku sú ešte vztýčené na celú žrď zástavy leta. Nad starými mestami zvonia kláštorné zvony a za dedinami zvonce ovčích stád. Nad Portugalskom s triumfálnymi mestami a pokorným vidiekom; nad Portugalskom s mohutnými riekami Douro a Tajo; nad Portugalskom, ktoré kedysi tvorilo svetové impérium a ktorého jazyk je šiesty najpoužívanejší na svete – len dnes zostalo akoby na okraji Európy a o jeho hrdinoch a o jeho hlboko zakorenenom katolicizme je lepšie verejne nehovoriť.
Slnko vychádzalo ako gladioly, ako hrdé ruže, ktoré nosil za ozdobným pásom záhrady dom a potom rozkvitlo a volalo na zem: „Vitaj, dieťa moje, krajina!“ A voda nevedela, či je krajina jej matkou alebo dieťaťom, keď pod prstami dažďa rástlo obilie a pramene vychádzali z lona hôr. A predsa voda volala: "Vitajte, steblá! Buď pozdravená, biela pena, ktorá si v mori mojím okrajom.“
Ticho. V kútoch dedinky Monsanto sa rozliehalo ticho a ticho sprevádzalo portugalské ráno prerušované hlbokým a hlasným dunením medeného zvona a potom zvoncami ovečiek, čo zneli, akoby niekto vášnivo hral na cimbale. Pod nami sa rozprestierala portugalská krajina – suchá, hornatá a nehostinná – a predsa plodná i štedrá, keď v jej sadoch rástli olivovníky, eukalipty, figovníky a dub korkový, z ktorého kôry vedeli Portugalci vyrobiť všetko potrebné pre život.
