Katarína Džunková

Bloger

Počet článkov: 257
Páči sa: 7x

Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené

Zoznam článkov blogera

A dni boli biele ako perly, biele kvôli oblakom, čo prikryli rakúsku krajinu bielou perleťou a čas chodil piť k ľuďom, ako z koľaje a mlák pijú biele holuby. Čas skrotol a vravel – taký rýchly je pozemský život. A hlinou, v ktorú neveríte, raz vy sami budete. A láska, v ktorú neveríte, raz vás samotných prikryje. A vysoké buky a brezy sa podobali mníchom – mlčali, aby z ich zelene a sily aj človek mohol piť. A za každým skutkom stála otázka – čo to znamená pre večnosť? A málokto si ju všimol, ako si nevšímame prítomnosť milosti v životoch.

8. sep 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 743x
3

Katarína Džunková

Za Sýriu

Tmavá je noc a moje okná svietia. Koľkokrát to bolo naopak. V mojej duši bola tma a svietil jedine Boh. Ktorý udržuje svet a ktorý udržoval i mňa, aby som ho napokon a odvtedy ako odznova sa rodiaci márnotratný syn našla. Až čas dospel a nachvíľu sa zastavil v tejto noci, keď k človeku prichádza milosť písania, tá zvláštna milosť, ktorá pretavuje všednosť do večnosti, obyčajné slovo do neobyčajného, zomierajúci okamih do okamihu večne sa opakujúceho, keď prichádzajú cudzie oči a ak už nie ľudské, tak oči vlastného svedomia a anjelov, aby sa z textu napili. A Pán rozprestrel túto noc. A udržuje môj deň i moje noci, v ktorých spím a v ktorých netuším o ňom. A v ktorých netuším o Sýrii.

31. aug 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 356x
2

Katarína Džunková

Za svätým Markom Križinom (Križevci, Varaždin)

Úzka cestička biela ako múka vedúca zo stanice do centra Križevaca sa strácala v zákrute za domami. Dnes tadiaľ vedú kroky tichých Chorvátov, akí bývali v Križevaci po stáročia, v tomto osemvežovom meste, ako ho pre počet kostolov nazývajú dodnes. A toto mestečko, jedno z centier bjelovarsko-križevackého biskupstva a koprivnicko-križevackej župy s najstarším kostolom v severozápadnom Chorvátsku, stojí za kukuričnými poľami a dedinkami s barokovými kostolíkmi, za vinohradmi, kde zreje hrozno na premenenú Krv Pána, na mieste, kadiaľ viedla cesta kráľa Kolomana na Jadran a kde vypálili krajinu turecké oddiely, šesťdesiat kilometrov od Záhrebu a v skrytosti pred krokmi turistov... A toto mestečko v sebe nosí poklad mučeníckej krvi.

21. aug 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 033x
10

Katarína Džunková

Pred Závišovým krížom

Oblaky boli vrstvovité a rozprestierali sa nad požehnanou juhočeskou krajinou – kde bola tráva zelená a svieža, kde rástli smreky len matne si pamätajúce na generácie stromov pred nimi, čo tvorili mohutný šumavský prales a kde sa na zožatých poliach ako deti k lonu matky túlili stočené stohy slamy a pokosené lúky volali: Kde si, milované obilie? Nad juhočeskou krajinou, kde sa za baldachýnom týchto vrstevnatých oblakov objavovalo miestami bledomodré nebo a vzápätí sa pri železničných tratiach vynárali a opäť mizli lesklé hladiny rybníkov a jazier... Nad juhočeskou krajinou, kde cez brezy, husté a nízke vŕby, cez porast jarabín a jelší, presvitali od slnka vypálené zlatisté lúky, až by sa zdalo, že to znova rozkvitla repka a kde po skupinkách prechádzali českí výletníci, skauti, hubári a vodáci, až sa les a koryto Vltavy ozývalo ich hlasným smiechom...

15. aug 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 993x
4

Katarína Džunková

O dedičstve predkov. Kaukaz.

S láskou a rozochvením sa dívam na kaukazské podhorie. Vysoké gladioly, vysoké topole, vysoké bodliaky, na vetvách ktorých sa usadil stehlík a napokon strmé a zelené vysoké hory. Len niekoľko kilometrov ma delí od Vladikavkazu a ešte menej od ruských hraníc. Na cestách stretávam poľských turistov a drobné tabuľky s gruzínskymi nápismi a v duchu si opakujem meno tej monumentálnej krásy nado mnou – Kaukaz, Kaukaz, Kaukaz.

30. jún 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 6 891x
21

Katarína Džunková

Vznešené Tbilisi

Ako naozaj existoval Pán Ježiš, tak existuje i Nebo – nebo krajšie než hutný a radostný zvuk zvonov v Tbilisi. Nebo krajšie než záhony ruží, než zlatom vyzdobené kupoly chrámov, krajšie než chodníčky zožatými augustovými poľami, keď si k nohám trávy líhajú tiene a chlad, tak magicky sa ovíjajúci okolo ľudských členkov. Nebo krajšie než všetko, čo si vo svojich pred Božím majestátom ničotne stojacich mysliach dokážeme predstaviť. A tak málo, málo robí človek na tejto zemi, všetko je iba hrsť prachu a piesku – lebo ničím si ani tento svoj život, ani Nebo nevieme zaslúžiť.

23. jún 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 432x
3

Katarína Džunková

Predhorie Kaukazu. Gruzínsko.

Voľnosť, voľnosť, Bože môj, ako len ľudská duša potrebuje voľnosť! A napokon som už nevidela nič, iba predo mnou sa do výšky tiahol mohutný zelený Kaukaz, akoby bol dieťaťom, čo chcelo chytiť do dlaní celú zem a ukázať ju Bohu – všetky jej trávy, kamene a rozľahlé polia, všetky jej stajne, stodoly a stohy sena, Bože môj, Bože môj, pozri na túto zem, pozri na tú krásu, kde žijeme my, ľudia! A predsa sme nehodní a nešťastní, a predsa nedokážeme netúžiť, a predsa nám čosi chytí srdce a vynesie ho k výšinám a znovu sa vracia – voľnosť, voľnosť, voľnosť...

6. jún 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 5 526x
7

Katarína Džunková

Modlitby nad Bulharskom

Najprv som počula akordy v šumiacej tonalite mora, ako sa valili vlny v pravidelnom rytme a ich hukot pripomínal šumenie korún stromov vo vetre, ktorý namiesto kvetín privial na pláž slaný vzduch a chumáčiky bielej zhluknutej peny. Vlny si žili vlastným, mocným a hravým životom. Vrchol tohto života spočíval až v konečnej smrti – keď sa im rozlomil hrebeň a namiesto zelenej či oceľovo modrej sa farba mora zmenila na bielu, bielu, až svojou belobou už spokornené staré vlny pokryli pobrežie. A vzápätí znovu masa ustupujúcej vody narazila na prúd, ktorý si dral cestu na pobrežie.

28. máj 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 125x
1

Katarína Džunková

O zázraku jari (Monako)

Horeli stromy. A celé mesto sa nachvíľu zastavilo v ich bielych plameňoch. A ľudské oči vybiehali k oknám, a ľudské tváre sa nastavovali slnku, a ľudské uši sa napínali, keď už od rána spievalo vtáctvo svoju pieseň života. A všetko sa obracalo ku kvetom a k nebu, aby pozdravilo jar.

21. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 372x
6

Katarína Džunková

Predjarie v delte Rhôny

V priehlbinách aprílových lúk sa usadila voda a zem bola taká teplá, že sa trávam chcelo až nahlas radovať, že sú už jarné. Zem zmäknutá vsiaknutou vodou a vrstvou machu prikrývajúcou hnedé telo pôdy teraz vyslala do života nové a nové trávy, aby požehnala ich detstvo, aby žehnala zárodkom púpav a žltej, keď sa pri kríkoch otvára husí nátržník. A na lúku a vlhkú zem ktosi rozhodil motýle ako dary z milosti. A život sa dral na povrch a nepýtal sa, aké choré je ľudstvo. A život sa dral zo zeme ako z najväčšieho pokladu a na lúkach svietili zlaté mince podbeľa.

14. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 136x
5

Katarína Džunková

Kto zachraňuje, bude zachránený

Krajina mierne potemnela v slnku prekrytom hustou vrstvou oblakov a opar, ktorý sa vznášal pod inak aprílovým nebom spôsobil, že osamelý kopec aj kríky šípok lemujúce cestu vyznievali nejasnejšie. Hoci bol apríl, svetlo nevykresľovalo jasne hranice stromov a polí. Línie suchých stebiel a kríkov v remízach splývali na pozadí brázd a cez medzu prebehol sviežim tempom zajac, aby aspoň on naznačil, že život neumrel, len nezávisle od ľudskej túžby si bude tohtoročná jar raziť svoju cestu. Hoci sa na prvý pohľad pri zasnežených pahorkoch zdalo, že krajina ešte spí – nič nebolo nehybné. Cesty sa kľukatili a utekali naprieč poľami, nežný románsky oblúk zákruty predeľoval krajinu, konáriky viníc vyhnali púčiky, ktoré snáď nikto nebadal a sneh sa hýbal pri násypoch povedľa hradských ciest, keď s rastúcimi stupňami teploty umenšoval svoje telo.

6. apr 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 101x
4

Katarína Džunková

Poďakovanie za život (Arménsko)

Pane, my nie sme nič, iba ten sprievod kráčajúci k bránam Jeruzalema. Čo volal Hosanna na tvoju slávu, aby o niekoľko dní volal tými istými ústami Ukrižuj. Ako veľmi sa bojím zobrať do rúk jarnú ratolesť, ako veľmi sa hanbím dotýkať sa tenkých halúzok vŕby – Pane, veď to budem opäť ja, kto ťa svojou podstatou zradí, kto ti ublíži a kto ťa urazí vlastnou nepozornosťou a hriechmi.

21. mar 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 11 085x
22

Katarína Džunková

Slzy a Saint-Denis

V záplave pominuteľných túžob súčasnosti a v očakávaniach priazne od budúcnosti, unikajú – a my dodajme, že nie neriadene – dnešnému človeku základné súvislosti. Nejde tu iba o vedomosť na úrovni rozumu, keď máme tak ďaleko od základných právd o živote, ktoré dokonale ovládali naši starí otcovia, múdri sedliaci. Mám namysli aj vedomosť srdca – základné ľudské vedomie, že Boh je. Že druhý človek je môj brat a že Pána cítime, milujeme a pociťujeme pred ním bázeň a vinu pre svoju nevďačnosť a pýchu. V šepote Miserere mei, Dominus; ktoré tak nenápadne opustilo kostolné lavice a ľudské svedomia; si potom človek väčšmi uvedomoval cestu, pravdu i život vychádzajúce od samotného Boha, Spasiteľa umučeného na kríži. A na úrovni spoločnosti si človek väčšmi uvedomoval milosť byť kresťanom.

16. mar 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 080x
3

Katarína Džunková

K poézii

Základom poézie je veľa milovať. Je to práve poézia, kto nastavuje človeku zrkadlo. A ako malé deti, ktoré tak rady stávajú na hlave alebo tak rady nazerajú do priezoru kaleidoskopu akoby tušili aj o inom, zmyslami ťažko uchopiteľnom poriadku sveta; tak aj poézia, veľká priateľka ukameňovaných prorokov, ukazuje na Nebo a jeho nezlúčiteľnosť s poriadkom pozemského sveta.

25. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 813x
4

Katarína Džunková

Popolec. Memento homo, quod cinis es...

Keď sa opäť priblížila zima a na zem padal sneh ako popolec; prosila som – zmiluj sa nad nami, Bože, ktorý nás požehnávaš životom samotným. Z Teba ako z prameňa tryská na svet všetko stvorenie, rastliny cítiace bolesť a radujúce sa v nesmiernom šťastí, keď sú dlhé ruky stromov obsypané kvetmi a lupene azda ani netušia, že v sebe nosia život. Tvojou iskrou ako znamením života sú poznačené zvieratá, to nepreberné množstvo tvarov a vzorov živočíšnej ríše. Chvália Ťa nevedome, no predsa celým životom. A my sa len s údivom dívame na to, čo je to plachosť a čo skrotenie, keď si nám zveril dar rozumu a lásky – a keď sa kúsok z nej preleje hoci aj na túlavé psy, skrotnú a odrazu je v nich čosi z človeka.

16. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 018x
3

reklama

Katarína Džunková

Jerevan

Akoby cez lúku prebehli deti, čo vedia, že na jej konci je Boh Otec, tak jemne zmizli za obzorom hory a v páľave dňa sa vynáralo mesto. Ani som nevedela, čo sa to deje, len slnko mi položilo na rameno ruku a ja som nemohla uveriť tomu, že stojím, že naozaj stojím na arménskej zemi. A bolo to také krásne... Také krásne ako okamih, keď človek naplno precíti, že anjeli sú skutoční a naozaj je na nebesiach dobrý Boh – asi tak mi leto vháňalo do žíl nutnosť žiť a ja som cítila, že žijem. Chcela som ďakovať Bohu za všetky dary, odprosovať za márnosť vlastného života. Keď ku mne prichádza celým priehrštím milosť, nevýslovná Božia krása a Božia láska – a ten zázrak sa koná každý deň a každú minútu.

7. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 536x
20

Katarína Džunková

Hviezdy

Vždy keď zaspávam a milované mesto za obzorom sa premení len na zhluk strieborných a zlatožltých bodov, a keď sa pouličné lampy stlmia a oblaky zo svojich tmavých náručí oslobodia nebo... Vždy keď zaspávam a keď je jasná noc, svietia mi na tvár hviezdy. Vždy mi obracajú tvár ku nebu – akoby mal odtiaľ spŕchnuť milosrdný dážď, alebo ako keď sa vnútri človeka, tam v hĺbkach pohne srdce. A odrazu všade hmatateľnejšie a živšie prehovára stvorenie a ten tajomný a milujúci Ktosi, kto je za ním. A Jeho prítomnosť a dobrota.

1. feb 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 022x
6

Katarína Džunková

Na brehoch jazera Sevan (Arménsko)

Už po dlhé stáročia, potvrdzujúce trvácnosť Božieho a pominuteľnosť ľudského, sa pomedzi vrchy, slnkom prepálené letné lúky, za cestami kľukatiacimi sa na východ krajiny, držala nad prepadnutou panvou nížiny pri Malom Kaukaze vodná hladina. Starí Arméni jazeru dali meno Sevan a kedysi tvorilo spolu s jazerom Van v Turecku a so soľným jazerom Urmia na severe Iránu jedno z troch národných jazier bývalého kráľovstva. Štáty sa zmenili. Kráľovstvá nahradili sultanáty alebo okolo brehov sevanského jazera precválali lukostrelci perzského šacha. Potom prišli vojny, lúpežné oddiely bašibozukov, násilia, genocídy, revolúcia, ktorej vlny sa rozliali aj do tohto hornatého kraja. Sevanské jazero sa zapáčilo sovietskej flotile a potom sa Arménsko opäť osamostatnilo. No hladina jazera Sevan dodnes hľadí na nebesia nad sebou. Berie ich hviezdu po hviezde do svojej vodnej plochy. A usmieva sa nad ľudskými dejinami. Nad ľudskou zlobou a večne porušeným prikázaním „Nezabiješ“ a nedodržaným „miluj.“ A usmieva sa nad všetkými, čo nevidia pominuteľnosť života a večný Kristov kríž.

20. jan 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 971x
8

Katarína Džunková

Kláštor Geghard (Arménsko)

Zvelebujem ťa, Pane Bože, na troskách tohto sveta; ktorý už niesol na svojich pleciach toľko bolesti a toľko ľudskej špiny a predsa, a predsa do tej tmy preniká tvoje svetlo. A ty žiariš ako mohutný céder na najvyššom brale, ako loď, ktorá sa zjavuje v tme nad rozbúreným obzorom alebo ako nádherná hudba, ktorú nedokáže nič prehlušiť. A tá nádhera zosadá na ľudské duše ako zázračný vták. A spieva, a spieva, a do diaľok sa rozlieha jeho vysoký hlas. A vták neodlieta, nič ho nevyplaší a neodoženie mávaním rúk alebo výstrelom. A nič nedokáže tejto blaženosti ľudskej duše ublížiť.

15. jan 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 662x
7

Katarína Džunková

Zamlčaný kríž (Valle de los Caídos, Španielsko)

Od závratných svahov mohutných Pyrenejí, cez zrkadliace sa meandre rieky Tajo, cez mámivé teplo plošín

3. jan 2013
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 075x
15

reklama